Obec Trávnica

Obec Trávnica sa nachádza v Nitrianskom kraji v okrese Nové Zámky. V minulosti patrila do župy Tekovskej. Rozloha obce je 21 km² a žije tu viac ako 1100 obyvateľov.

Je pravdepodobné, že územie dnešnej obce je osídlené už z čias neolitu. Dôkazom sú archeologické nálezy bronzových predmetov v chotári obce. Medzi ďalšie nálezy patria kamenné predmety a črepiny nádob zo sídliska prahistorického človeka. Zaujímavým nálezom je tiež strieborná rímska minca z doby roku 98. - 117 nášho letopočtu, kedy vládol cisár Trojan.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1075, kedy uhorský kráľ Gejza I. vydáva darovaciu listinu pre opátstvo vo Svätom Beňadiku. V tejto listine sa poprvykrát spomína obec pod názvom Fius. V zápise z roku 1231 sa spomína ako majiteľ Trávnice Predvoj a v roku 1241 ako majiteľ Wychlov z Fiša. Meno tohto vlastníka sa spomína v období, keď do Uhorska vpadli Tatari. V roku 1564 Turci vpadli do Trávnice po prvykrát, opäť ju napadli v roku 1599, zničili všetky doma a 64 ľudí odvliekli do otroctva. Nájazd Turci zopakovali ešte v roku 1613, pretože obyvatelia obce odmietali platiť Turkom denne 3 zlatky za každé obydlie. V zlosti opäť rabovali, vypaľovali domy a odvliekali do otroctva. Trávnica bola neustále vo vlastníctve početných šľachtických rodov ako napríklad Forgáčov, Baloghovcov a Bencsikovcov. V poslednej tretine 17. storočia bola obec vypálená a spustošená, neskôr došlo k jej dosídleniu. Miestné obyvateľstvo sa zaoberalo hlavne poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, chovom dobytka a koní. Dve svetové vojny sa nevyhli ani Trávnici, i tu si vybrala vysokú krvavú daň. V 1. svetovej vojne padlo 54 ľudí, v 2. svetovej vojne spolu 35. Obec bola oslobodená 27. marca 1945 sovietským vojskom. V rokoch 1938 - 1945 obec patrila Maďarsku, po viedenskej arbitráži sa štátna hranica posunula až k mestu Vráble. Dnešné slovenské pomenovanie obec používa od roku 1948.

Po roku 1945 sa do kaštieľov nasťahovali krčmy, obchody, pošta , pekáreň, materská škola i kaderníctvo. Zaujímavosťou obce bolo, že mala až päť kaštieľov. Najstarší Kúnovský kaštieľ patril rodine Baloghovcov, kaštieľ nemal poschodie a v jeho podzemných tajných chodbách sa skrýval Ján Balogh, ktorý sa v revolučných rokoch 1848 - 1849 postavil proti cisárovi a cisárska vláda ho obvinila z účasti na zavraždení rakuského ministra Lamberga. Neskôr utiekol do cudziny, odkiaľ sa v roku 1859 po amnestii vrátil späť. Tento kaštieľ už neexistuje, blízko miesta kde kedysi stál je kaštieľ druhý, ktorý tiež patril Baloghoncom, posledným majiteľom bol Rudolf Tarisch. Budova je klasicistická, niekoľkokrát prestavovaná. Dnes je tu umiestnený Odborný detský liečebný ústav.

Ďalším je kaštieľ Barlanghiho, ktorý nechal v roku 1862 v neoklasickom štýle postaviť Ladislav Barlanghi s manželkou Máriou. Na veľmi krátku dobu kaštieľ zdedil ich syn Eduard, v roku 1890 kaštieľ zdedil gróf Augustín Lipthay, ktorý majetok získal svatbou z dcérou Ladislava Barlanghiho Hermínou. Lipthay bol milovníkov koní a dostihov, sám ich aj choval. Táto vášeň sa mu stala osudnou, prišiel pri tom o časť majetku a zvyšok predal v roku 1896 moravskému grófovi Karolovi Elbogenovi. Ten ho vlastnil až do vzniku Československej republiky, potom ho získala zámožná rodina Vojtecha Szemzöa. Jeho žena Mária v roku 1942 tragicky zahynula v koncentračnom tábore Osvienčim. Vlastnil ho do roku 1944, potom v ňom zriadili poľnú nemocnicu. Po znárodnení objekt slúžil do roku 1987 ako škola. Po roku 1988 ho kúpila súkromná osoba a zrekonštruovala ho do dnešnej podoby.

Blízko kaštieľa dal v roku 1870 Ladislav Barlanghi postaviť neoklasickú kúriu pre svoju dcéru Hermínu, ktorá sa vydala za grófa Lipthaya a bývali v nej do roku 1887. Po tom, ako sa presťahovali do kaštieľa, kúriu, ktorá bola súčasťou kaštieľa dávali do prenajmu viacerým statkárom. Po vojne, v roku 1945 bola kúria skonfiškovaná, bývalo tu niekoľko rodín z obce. Neskôr ju kúpil podnik Slovena Žilina, po rekonštrukcii slúžila ako rekreačné zariadenie pre zamestnancov Sloveny. Dnes je to Penzión Kúria, slúži na rekreačné účely a poskytuje celoročné ubytovanie.

Kaštieľ Rudnyanszkých v neskorobarokovom štýle dala v roku 1740 postaviť rodina Bencsikovcov. Po roku 1860 sa gróf Maximilián Bardó oženil s Irmou Bencsikovou a stal sa majiteľom kaštieľa a veľkostatku. Kaštieľ bol upravovaný v 19. a 20. storočí. V roku 1910 kaštieľ kúpil Ewgen Szontágh a v roku 1916 Ján Rudnyánszky, ktorého potomkovia v ňom bývali do roku 1945, kedý im bol odobratý. V následujúcich rokoch budova kaštieľa slúžila ako kino, materská škola, pekáreň i skladisko. Kaštieľ, ktorý má i bočnú kaplnku a veľké pivničné priestory chátral až do doby v rámci reštitúcie, kedy pôvodní majitelia získali budovu späť a začali s rekonštrukciou tohto schátralého kaštieľa.

Prvá písomná zmienka o škole v obci pochádza z roku 1731. Bola to nízka, malá budova, v ktorej sa vyučovalo iba v zime. Deti sa tu učili náboženstvo, čítanie a písanie, počty, ako povinný predmet zaviedli až neskôr. Novú školu postavili v roku 1858, ale postupne pribúdalo viac žiakov a škola už priestorovo nevyhovovala. Ďalšia škola sa začala stavať po vypuknutí 1. svetovej vojny a dokončená bola v roku 1917, kedy sa tu začalo vyučovať. Najviac žiakov túto školu navštevovalo v rokoch 1937 - 1938, a to až v počte 402.

Hasičský dobrovoľný zbor v obci bol založený v roku 1882 a svedčí o tom i dodnes zachovalá ručná striekačka vyrobená vo Viedni za čias Rakúsko - uhorskej monarchie, ktorú hasiči v obci uchovávajú dodnes. Sochu svätého Floriána, katolického svätca, patróna hasičov a tiež ochráncu pred neúrodou, búrkou a suchom si miestní dobrovolní hasiči postavili v roku 1999 a vtedy i slávnostne posvätili.

Barokový rímskokatolícky kostol Najsvätejšej trojice bol postavený v rokoch 1729 - 1741 na mieste staršieho románskeho kostola. Kostol leží mimo hlavnej cesty. Je oplotený. Pri ňom sa nachádza krížová cesta. Novopostavený kostol nemal vežu, mal šindľovú strechu, jeho okolie tvoril cintorín so zvonicou pokrytou slamenou strechou a dvoma zvonami. Veža bola vstavaná do priečelia kostola koncom 19. storočia a roku 1912 bola upravená jej strecha, keď pôvodnú v tvare ihlanu vymenili za cibuľovú. Dva zvony zo znonice i jeden z veže boli obeťou 1. svetovej vojny, kedy boli pravdepodobne roztavené na zbrane. Dnes sú v kostolnej veži zvony dva z roku 1924, väčší váži 240 kg a menší 140 kg. Kostol prešiel niekoľkokrát prestavbou interiéru, výmenami oltárov a ostatného vnútorného zariadenia. V roku 1990 bol na čelnej strane kostola vybúraný nový okenný otvor, do ktorého bola vložená vitráž Najsvätejšej trojice od Mikuláša Klimčáka. 11. februára 1999 bola dobudovaná a vysvätená Lurdská jaskyňa Panny Márie, ktorá sa nachádza pred kostolom. Okolie kostola tvorí i Krížová cesta, ktorá má 14 zastavení a postavili ju v roku 1991. K obnove fasády došlo v roku 2006, o rok neskoršie prebehla oprava fary. Organ bol vyrobený roku 1892 firmou bratov Riegrovcov, píšťaly v roku 1916 zrekvírovali a použili na vojnové účely. Nové píšťaly k organu boli do kostola doplnené v roku 1922. Pôvodný oltár kostola dal v roku 1743 vystavať Sebastián Heyder, bol barokový so stĺpovou architektúrou a plastikami anjelov. Na oltári boli umiestnené sochy štyroch svetcov: Panny Márie, svätej Alžbety, svätého Zachariáša a Jozefa. V roku 1993 bol v kostole umiestnený nový oltár a nová mramorová krstiteľnica Kostol zdobia sochy Panny Márie Kráľovskej, sv. Antona, sv. Jozefa, sv. Ladislava, sv. Barbory, sv. Heleny a Božského Srdca Ježišovho.

Obec na nás zapôsobila dobrým dojmom, keď sme cez ňu prechádzali a preto sme sa sem vrátili a prešli sme sa po nej. Centrum obce bude pred školou, kde ho upravili za pomoci financii z európských fondov. Kaštiele sme našli dva. Oba sú oplotené a sú majetkom súkromníkov.

Veľmi pekne pôsobia novopostavené asi trojposchoďové obytné domy, ktoré dala postaviť obec hlavne pre svojích mladších obyvateľov. Tri domy sú sústredené neďaleko cintorína nad obcou. Pekne upravené je okolie - detské ihrisko a tiež posedenie s krbom. Za zástavbou sa už nachádzajú polia.