Bohunice - kaštieľ a kaplnka s hrobkou rodiny Mednyanskych

Bohunice sú malou obcou ležiacou na pravej strane rieky Váh v podhorí Bielych Karpát. Ležia hneď vedľa Pruského, ktoré je východzím miestom k Vršateckým bralám. Na druhej strane Váhou leží okresné mesto Ilava.

Kaplnka a hrobka rodiny Mednyanských

Táto obec leží neďaleko našeho bydliska, ale že sa tu nachádza kaštieľ sme nevedeli. O tom, že kaštieľ bol v roku 2012 renovovaný a sprístupnený verejnosti sme sa dozvedeli nedávno. Začiatkom jari sme sa sem vydali s manželom a jednou dcérou. Odbočku ku kaštielu sme akosi prehliadli. Na neďalekej stráni sme uvideli kaplnku, tak sme sa k nej vydali. Nevedie k nej žiadna cesta. Našťastie bolo to na jar, takže tráva bola ešte nízka a pomerne snadno sme sa k nej dostali. Dvere v spodnej časti boli zatvorené. V hornej časti boli dvere rozbité, takže sa dalo do kaplnky dostať. Bohužiaľ je v hroznom stave. Vitrážové okná sú porozbíjané. A kaplnka by mohla byť ďalšou pýchou obce. Po príchode domov sme sa dozvedeli, že ide o kaplnku s rodinnou hrobkou rodiny Mednyanských, ktorí vlastnili kaštieľ v Bohuniciach. Až od kaplnky sme uvideli krásne opravený kaštieľ. Horko-ťažko sme sa dostali k neďalekej bráne, ale tá bola zatvorená. Museli sme sa vrátiť a potom sme sa ku kaštieľu dostali hlavnou bránou. Záhrada bola otvorená, ale kaštieľ bol zatvorený. Tak sme si ho aspoň vyfotografovali.

Kaštieľ - Múzeum regiónu Bielych Karpát

Teraz v lete som sa sem vydala s kamarátkou a dcérami. Hneď pred vchodom sa nás ujala sympatická pani, ktorá nám štyrom robila sprievodcu po kaštieli. Najskôr nás zaviedla do najnovšieho krídla, ktoré kedysi slúžilo pre služobníctvo. Dostali sme sa do kuchyne. Jednoducho prestretý stôl, so stoličkami, starými riadmi a inými vecami, ktoré boli v kuchyni potrebné. Raritou bola piecka na petrolej s dvoma knotmi. Je funkčná dodnes. Prístroj na pečenie oplatiek, ktorý ako nás upozornila sprievodkyňa, nie je s typickým vianočným motívom, ale je na ňom a teda aj na každej oplatke v ňom vyrobenej, vyobrazené dievčatko s vtáčikom a mačkou. 

Potom sme prešli do miestnosti, kde sa za svojho pobytu u brata Žigmunda Riznera často zdržiavala jeho sestra - národná umelkyňa Ľudmila Podjavorinská - Riznerová. V izbe sa nachádza stolík, na ktorom je jej písací stroj a tiež kalamár. Nad stolíkom visí obrázok Mozarta, jej obľúbeného skladateľa. V neskorších časoch tu bývala trieda a preto tu nechýba školská drevená lavica. Na stene sú dva portréty - jeden Ľudmily Podjavorinskej ako 25 ročnej a druhý jej netere Boženy Riznerovej - Obrovej, ktorá bola jediným potomkom riznerovej vetvy v Bohuniciach. Božena bola filmovou a divadelnou herečkou. Žila v Prahe a do kaštiela v 1. polovici 20. storočia chodila s pražskou smotánkou. V tejto izbe sa nachádza aj drevená busta Ľudmily Podjavorinskej a rôzne vydania jej kníh. Písala už ako školoupovinné dieťa. Vydala niekoľko básnických zbierok, ale i epické skladby (Na bále, Po bále, Mária Magdali). Najznámejšia je však jej tvorba pre deti. Jedno z najznámejších diel Čin - čin o malom vrabčiakovi a jeho rodine napísala vraj práve tu v kaštieli. Jej jednoduché básničky sa dodnes malé deti učia v škole. Vo všetkých týchto miestnostiach sú rôzne kúsky starého nábytku z 20-tych až 30-tych rokov 20. storočia a v nich porcelán, sklo. Na stenách visia obrázky. Mnohé z exponátov sú zo zbierky práve pani, ktorá nás po kaštieli sprevádzala.

Po prezretí tohto krídla sme sa vrátili do vstupnej miestnosti a prešli sme cez dlhú spojovaciu miestnosť, v ktorej sa nachádzajú zapožičané poľovnícke trofeje. Najvýznamnejšou je muflónia trofej, ktorá drží slovenský rekord a je druhou na svete. 

Presunuli sme sa do najstaršieho krídla kaštieľa. V prvej miestnosti bolo krídlo, na ktoré hrávala majiteľka kaštieľa. Toto krídlo mali niekoľko desiatok rokov ukryté v 3 izbovom byte, aby sa konečne dostalo tam kde patrí. Tu na stenách viselo niekoľko obrazov od bohunického rodáka, akademického maliara Jána Matejku. Na obrazoch je vyobrazená tunajšia príroda, hlavne Vršatecké skaly. Ján Matejko (1919, Bohunice - 1980, Bratislava) bol pedagóg v odbore všeobecnej technológie maľby VŠVU v Bratislave. Jeho maliarske dielo je poznačené láskou k rodnému kraju. Pochovaný je na miestnom cintoríne v Bohuniciach. Ďalšia izba bola obľúbenou pani Riznerovej, ktorá tu za pomoci dedinčanov dožila. Tí jej nosili nákupy a pomáhali jej v posledných rokoch života. Tu sa vo vitrínach nachádza niekoľko sád porcelánu. 

Po zhliadnutí tejto expozície sme zavítali do pivničných priestorov, kde sa nachádza zbierka všetkch vyrobených motocyklov v Považskej Bystrici. Zo súkromnej zbierky je tu zapožičaných 6 terénnych motocyklov, ktoré sa zúčastnili motocyklovej šesťdennej. V poslednej miestnosti sme uvideli exponáty zapožičané zo sklárskeho múzea v Lednických Rovniach, ktoré je momentálne zatvorené. 

Na začiatku nás pani sprievodkyňa oboznámila s minulosťou kaštieľa. Bol postavený na návrší obce Bohunice, pochádza z 2. polovice 17. storočia. Jeho vlastníkmi bol rod Mednyanských, ktorý patril k starej uhorskej šľachte. Kaštieľ prešiel viacerými architektonickými zmenami. Najskôr mal len 1 krídlo, potom ho upravili do tvaru L a nakoniec dnes má tvar písmena U. Poslednú podobu dal kaštieľu Alojz Mednyanský v rokoch 1861-1864. Dal postaviť aj neďalekú kaplnku s rodinnou hrobkou, keď mu zomrela manželka a jediný niekoľko mesačný syn. Gróf bol poslancom v uhorskom sneme a keď ani s dvoma nadchádzajúcimi manželkami nemal dediča, adoptoval si svojho kolegu z parlamentu a ten potom zdedil tento kaštieľ, kde žil so svojou rodinou. 

V 20-tych rokoch 20-teho storčia sa kaštieľ stal majetkom rodiny Riznerovcov. Žigmund Rizner bol bratom národnej umelkyne Ľudmily Podjavorinskej-Riznerovej. Jeho jediná dcéra Božena Riznerová-Obrová (1927-1975) hrala v slovenskom filme Neviete o byte (1947) a vo viacerých českých filmoch (Hudba z Marsu, Zaostriť, prosím!, Florián, alebo Svokra). Presťahovala sa do Prahy, kde študovala na Filozofickej fakulte KU. Potom hrala na javisku dnešného Vinohradského divadla a nakoniec v Laterne Magice (1959-1961). Zomrela ako 48 ročná. Jej manžel sa po 13 rokoch opäť oženil a mal 1 dcéru. Tá potom zdedila tento kaštieľ už v zúboženom stave. Keď dosiahla plnoletosť, predala kaštieľ obci v 90-tych rokoch. Obci sa podarilo za pomoci eurofondov kaštieľ obnoviť.  Dnes je tu Múzeum regiónu Bielych Karpát a je architektonickou "Perlou Stredného Považia". 

Z kaštieľa sme odchádzali plný dojmov a nových poznatkov o našom neďalekom okolí. Pani, ktorá nám kašieľ ukázala, bola sprievodkyňou s veľkým S. Vstupné:2 €, študenti a dôchodci 1 €.