Balaton na bicykli 2009

Na Balatóne som bol naposledy keď som mal sedem rokov. Pamätám sa niekde na fotku urobenú krátko pred odchodom za účelom možno nejakého identifikačného dokladu. Neviem. Na fotke jasne vidieť moje čerstvé predné zuby a zastrihnutú ofinku. Pamätám si, že sme spali v stane, vyhral som preteky na nafukovačkách. Odmena bola päť forintov, ktoré sa mi následne stratili a moja švorročná sestra si za ne kúpila zmrzlinu. Potom si pamätám vynikajúce studené kakao, ktoré som pil v nejakom mliečnom bare, keď sme boli s rodičmi na raňajkách.

V Maďarsku sme boli s rodičmi ešte raz. Mal som asi pätnásť rokov a cesto-vali sme do Egeru. Vtedy sme spali v kempingu asi dva kilometre od kúpaliska. My deti, mám dve sestry,sme spali v stane a rodičia v našom Warburgu 1000 bielej farby. Jedli sme veľa dyne, otec primerane " fel deci cseresznye pálinka". A palacinky. Obdivoval som, ako ich vedia miestny stánkari rýchlo robiť. Mali aj štyri panvice a stíhali. Bolo to tak 74-rok 75-tom roku, Maďari mali svoj gulášový socializmus a János Kádár im povolil malé súkromné podnikanie. Určite to boli súkromníci.

1. deň.

Žiadne dlhé prípravy na cestu, žiadny tréning, iba plány v hlave. Z pôvodného plánu cesty o Chorvátska sme po dohode s Miškom upustili (pre tento rok) pre nedostatok času a taktiež vysoké náklady na Dopravu späť, ktoré by robili viac ako polovicu nákladov na celú cestu. Vo štvrtok ráno som pobalil stan,spacáky, pár veci na varenie a pred jedenástou sme sadli na bicykle. Za cieľ sme si zvolili dostupný maďarský Balaton. Dostal ma článok v časopise Cykloturistika, kde ma zaujali hlavne odkazy na Cyklotrasy a slušné vybavenie pre kempovanie.

Rozhodli sme sa pre cestu na Šahy, kde mal byť kemping asi po 80 km v dedinke Hokovce. Ukazoval sa pekný deň. Začali sme pomaly, boli sme dosť naložení a vedel som, že si musíme rozložiť sily na celý deň. Do Zvolena je cesta rovná, skôr dole kopcom. Veľakrát som ju prešiel aj na bicykli. Za Zvolenom na Neresnici cesta pomaly stúpala, ale pomalým tempom sme sa dostali cez prevýšenie a začali sme klesať ku Krupine. Asi po 35 km sme si urobili prvú krátku zastávku, najedli sme sa. Krupina je malé mestečko s 8 tisíc obyvateľmi. Prejazd cez mesto trval po rušnej ceste cez mesto asi 10 minút. Kraj za Krupinou je mierne zvlnený, teraz zo sedla bicykla som ho vnímal inak , ako pri jazde autom. Malé dedinky, vidiecky život, pekná príroda. Ľudia sa motajú v záhradkách, na poli, opravujú svoje domčeky. Popoludní začalo slnko poriadne páliť a okolo piatej popoludní sme prišli do dedinky, kde mal byť kemping. Nebol. Miestne dôchodkyne nám povedali, že niekedy býval pri ihrisku , ale už dávno nefunguje. Vrátili sme sa pár metrov k ihrisku, ale miesto sa nám nezdalo bezpečné. Slnko pražilo, Michal mal červené ruky, čo mu trčali spod trička. Skryli sme sa na hodinku v tieni miestej krčmy, kde sme pri kofole naberali ďaľšie sily a rozmýšľali, čo urobíme. Rozhodli sme sa , že prejdeme ešte tak hodinku cesty a budeme hľadať miesto na táborenie, vodu na umytie. Po niekoľkých kilometroch sme zbadali pred sebou súvislý pás stromov, podľa čoho som usúdil , že tam bude rieka,alebo riečka. Nemýlil som sa. Tesne za obcou Tupá pred Šahami, sme prišli k malému vodnému toku, kde sme po chvíli hľadania našli miesto na nocovanie. Asi 200 m od hlavnej cesty pod hrádzou tiahnúcou sa po obidvoch brehoch riečky medzi tromi malými pravdepodobne monitorovacími stanicami blízkeho Transpe-trolu sme si postavili stan. Asi nás čakali, tráva tu bola krásne vykosená. Nad poľom na západe klesalo slnko za hory, v riečke sme so seba umyli spinu a pot a boli sme ako znovuzrodení. Prvý deň sme prežili. Bola príjemná noc.

Ráno som čakal, kým slnko zasvieti na stan a ja vyleziem. Nesvietilo. Vyšiel som von a zistil som že sme v tieni stavby a že slnko je vysoko. Balenie trvalo tak polhodinu a sadli sme na bicykle. V najbližšej dedine sme sa pred samoobsluhou naraňajkovali. Ešte možno tri kilometre a prechádzali sme Šahami , za ktorými bola hranica s Maďarskom . Ten deň sme chceli zájsť do Štúrova a užiť si vodu a kemping. Za hranicou, čo už vlastne ani hranica nie je sme zatočili na vedľajšiu cestu na Letkéš, kde sme sa mali cez most opäť dostať na slovenské územie do dedinky Salka, vzdialenej asi jedenásť kilometrov od Štúrova. Na ceste takmer žiadne autá. Maďarská časť bola malebná. Prechádzali sme ovocinárskym územím, kde prevládali hlavne ríbezle a podobne plody. Práve dozrievali, samozrejme , že sme ochutnali. Okolo jedenástej sme prišli do Salky , v dedine sme kúpili zápalky, v prvom dome sme poprosili o pitnú vodu a vrátili sme sa k rieke, kde sme navarili a poriadne sa najedli. Okúpal som sa v rieke Ipeľ, zmyl som pot a špinu. Bolo poludnie a slnko pražilo. Ani konárik sa nepohol. Rozhodli sme sa podriemať v tieni stromov pri rieke a pohli sme sa až o pol štvrtej. Za necelú hodinu sme dorazili na kúpalisko do Štúrova, kde sme vošli do vody a užívali si oddych. Kemping bol priamo na kúpalisku a keď sme potom postavili stan, kúpal som sa do ôsmej večer, kým ma nevyhnali z bazéna. Potom sme vypili po jednom zaslúženom pive a išli sme spať. Do noci sme počuli hudbdiskotéky na kúpalisku, ale nevadilo.

Počasie je proti nám.

Tretí deň. Sobota. Obloha ráno bola ako z olova. A fúkal vietor. Neostávalo , len sa zbaliť a modliť sa aby sme veľmi nezmokli. V meste sme lúpili drobnosti na opravu stanu, zlomila sa nám jedna tyčka a pobrali sme sa k mostu do Ostrihomu. Ostrihomská bazilika je úžasné architektonické dielo, ktoré vidno z diaľky. Pred 22 rokmi sme tu boli s malými deťmi na dovolenke, vtedy sme ju navštívili. Teraz sme sa iba odfotili pri moste Márie Valérie, ktorý pred tými rokmi trčal iba do polovice Dunaja, pretože bol zničený cez 2. svetovú vojnu a obnovený bol v roku 2001. Dnes je prejazdný pre vozidlá i peších a spája dve mestá na brehu Dunaja. Jazdili sme po druhotriednych cestách smerom na Székesfehervár. Terén bol mierne zvlnený, žiadne veľké kopce, všetko sme dokázali vyšľapať. Mraky boli zlovestné, neboli to ani mraky, len olovená šeď, kam len oko dovidelo. Sem tam padlo pár kvapiek , ale dlho sa to držalo. Až okolo tretej popoludní nás pred mestom Bicske dobehol dážď. A dal nám poriadne zabrať. Za mestom sme zle odbočili a dážď nás nadobro dobehol. Zablúdili sme. Skončili sme v malej dedinke mimo trasy. Obišli sme jeden veľký kopec a asi po 15 km sme sa dostali tam , kde sme mali byť pred hodinou. Pršalo a my sme sa potrebovali dostať z cesty I. triedy kde sme nemali čo robiť. Konečne sa nám to asi po dvoch hodinách podarilo. Fučalo mi zadne koleso, išiel som takmer na ráfe, neustále som dofukoval, ale nemali sme sa kde skryť , aby som to opravil a ani som na to nemal náladu. Boli sme mokrí, potrebovali sme

sa zohriať, skončili sme v najbližšej dedinke v miestnom kafé bare pri čaji. Posedeli sme dve hodiny, dali po dva čaje, pršať neprestávalo. Rozhodli sme sa, že za dedinou to v každom prípade zapichneme. Sadli sme na bicykle, išli dole dedinou, v miestnou dome kultúry, kde bežala diskotéka sme neúspešne hľadali ubytovanie, potom sme sa dali dole dedinou a vtedy mi koleso vyfučalo nadobro. Ideálny stav. Kráčal som popri bicykli, pár sto metrom, dedina končila ,cesta do poľa k nejakému statku, boh sa zľutoval a prestalo pršať. Hľadali sme miesto na táborenie. Prišli sme na peknú lúku. Nebolo tam vidieť z dediny, iba zo statku sme počuli štekot psov. Michal staval stan a provizórny sušiak na prádlo , ja som lepil dušu a dával do poriadku bicykel. Zjedli sme po vifonke . Už bolo dobre. Boli sme v stane, a ako tak v suchu. V noci fúkal silný vietor šuchotal predsienkou na stane , nedalo sa spať, ale prežili sme.

Do cieľa.

Zobudili sme sa do nedele. Olovená obloha bola stále taká istá, vietor nám fúkal väčšinou do chrbta. Ale po pár kilometrov som dostal ďalší defekt. Bolo to v dedine. Na zastávke autobusu som to opravil a v obchode sme nakúpili. Dážď nám bol v pätách ale nedobehol nás. Za dedinou Czákvár v dlhom stúpaní som dostal ďalší defekt a plášť bol predratý. Super deň. Polepil som , plášť som ofačoval izolačkou a išli sme ďalej. Čo najskôr musím kúpiť nový. Tentokrát sme išli už viacmenej stále dole a dole kopcom. Počasie sa trosku zlepšilo, okolo obeda nás pohladili slnečné lúče, prechádzali sme cez krásnu krajinu, pomedzi polia s dozrievajúcim obilím a repkou. Pred Székesfehervárom sme sa dostali na prvé Cyklotrasy, ktoré nás viedli smerom k Balatónu. Mali sme dnes toho dosť. Ešte raz sme trosku poblúdili a stratili polhodinku, ale keď sme prišli na kruhový objazd pri dedinke Balatonakarattya, pocítili sme silný dotyk turistického priemyslu. Dobre vybavená samoobsluha, trh so všelijakým tovarom a do kempingu 1 km. Nakúpili sme trošku potravín, už sme sa naučili, že je zbytočné kupovať veľké zásoby. Do kempingu sme sa spustili strmým kopcom asi kilometer a zastali sme pri ošarpanej recepcii. Dokázali sme to. Sme na Balatóne.

Kemping v Balatonakarattya mal už najlepšie roky za sebou. Rozkladal sa na ploche asi jedného hektára. Na polovici parkovalo asi dvadsať vyblednutých karavanov, ktoré si sem majitelia dávajú na sezónu za paušál, druhá polovica bola voľná. Bola nedeľa večer. V kempingu boli dvaja manželia na rybačke a my. Ak tu a niekto bol cez víkend, večer sa pravdepodobne zbalil a išiel domov. Do letných prázdnin zostávalo niečo vyše týždňa. Ceny za kempovanie boli príjemné, bola tu teplá voda na osprchovanie. Stan sme si postavili blízko vody. Zvečerievalo sa. Pozerali sme na obrovskú vodnú plochu, na zapadajúce slnko. Rybárovi sa darilo, prehodili sme niekoľko slov, nerozumeli sme si, ale dali sme si spolu pivo, ktoré vybral z chladničky. Bol zásobený na pár dní. Tesne po západe slnka začalo pršať.V stane bolo dobre. Zaspávali sme z nádejou, že ráno bude pekné počasie a my sa okúpeme a poberieme sa ďalej.

Ráno sme sa zobudili na šumenie kvapiek dažďa dopadajúcich na stan. Pršalo celý deň. Rybár s manželkou sa ráno zbalili a odišli . Rozhodli sme sa nepokračovať v ceste , ale počkať ešte jeden deň, či sa počasie umúdri. Zoznámili sme sa so správcom kempingu, bol Ukrajinec a vedel slovensky. Našli sme kuchynku, kde sme si na plynovom sporáku navarili a sušili sme si veci. V kuchynke bol smrad ale teplo. Všetko bolo spustnuté , staré hrdzavé. Boom tu bol pravdepodobne v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, odvtedy sa tu neinvestovalo. V podvečer na chvílu prestalo pršať. Prešli sme sa po okolí. Chvíľu sme pozerali televíziu na terase pri recepcii. Predpoveď počasia bola pesimistická na najbližšie dni , na týždeň.

V noci opäť pršalo, ráno neprestalo. Omočili sme si formálne nohy v Balatóne a volili sme ústup. Na železničnú stanicu do dediny, odtiaľ z prestupom v Székesfeherváre do Komáromu, na bicykli cez most do Komárna a odtiaľ priamo do Banskej Bystrice. Po desiatej večer sme v daždi prišli domov. Bol to nádherný výlet, kde sme získali nové skúsenosti s cestovania na bicykli a s bicyklom.

Zväčšiť mapu

Na úplný záver.

Kempovanie na divoko. V roku 2004 sme absolvovali so synom našu prvú cyklojazdu na trase Slovenská Ľupča, Pohorelská Maša, Dedinky, Tornaľa, Teplý Vrch, Ružiná, Banská Bystrica. Možno sa knej vrátim nabudúce. Vtedy sme využívali výhradne stanovanie vkempingoch. Teraz sme rátali stým, že budeme musieť spať vo voľnej prírode, čo bolo pre nás oboch nové amali sme strach ako to zvládneme. Astalo sa nám to neočakávane prvú noc, keď kemping, sktorých sme rátali nebol. Našli sme nenápadné miesto vpoli adobre sme sa vyspali. Druhýkrát sme boli pripravení na ubytovanie vlone prírody, nerátali sme však, že miesto budeme hľadať po dlhej jazde vdaždi apremočení do nitky. Našťastie tesne pred hľadaním miesta prestalo pršať avšetko dopadlo dobre. Miesta sme hľadali mimo obcí adohľadu ľudí. Je dobre byť možno pri vodnom toku, prameni, jazere, aby sa človek mohol umyť . Stan sme rozkladali tesne pred zotmením aráno sme vyrážali bez raňajok, aby sme nebudili pozornosť prípadných okoloidúcich.

Voda. Minerálku sme kúpili iba raz, pri nákupe potravín pri odchode. Potom sme využívali pohostinnosť miestnych ľudí apýtali sme si pitnú vodu do plastových fliaš kdekoľvek popri ceste cez plot. Fungovalo to na Slovensku ivMaďarsku. Vzahraničí stačí naučiť sa slovo VODA,PROSÍM aĎAKUJEM a pridať úsmev. Nikdy nám nikto neodmietol. Vodu sme vylepšovali šumivými tabletkami, ktoré dostať vkaždom obchode asú lacné. Samozrejme , že sme sa občas odmenili pivom, alebo kolou. Prvý deň sme viezli vody priveľa. Vobývaných oblastiach stačí tankovať vodu na noc až večer.

Jedlo. Cestovali sme do KRAJINY, kde sú potraviny približne také drahé ako doma, nerobili sme si veľké zásoby. Je to ťažké azbytočné. Nezmyselne sme nosili kilo cestovín tri dni. Nosiť 200 tatraniek, aby človek ušetril sa mi zdá uletené aj do krajín, kde sú ceny vyššie. My sme varili jedno teplé jedlo denne, okrem toho teplá vifonka urobí vchladnom počasí zázraky. Obchody sú väčšinou otvorené aj vnedeľu. Asamozrejme, naučiť sa vmiestnom jazyku, ako sa tá ktorá potravina volá.

A bonus.

Na toto leto sme plánovali rodinnú dovolenku do Chorvátska. Balaton ma však dostal. Hoci sme museli utiecť pred dažďom anašu cyklojazdu sme skončili predčasne , nedalo mi veľa práce prehovoriť manželku a dcéru, že Balaton je super destinácia. Je na polceste medzi Slovenskom aChorvátskom, ceny sú neporovnateľne nižšie ako pri mori. Balaton je jazero dlhé asi 80 km. Okolo celého jazera je sieť kempingov, ktoré už väčšinou majú najlepšie roky za sebou, sú obrovské apredimenzované, pamätajú nájazdy státisícov východných aj západných Nemcov zpred roku 1990. Nájdete tu všetko. Kľud aj konzum. Športové vyžitie aj opaľovanie na pláži. Starší ľudia vedia nemecky, mladší hlavne anglicky. Samozrejme , že na rodinnú dovolenku som si pribalil do auta aj bicykel avyskúšal som Cyklotrasy popri jazere. Sú dobre označené, rýchle abezpečné. Cyklistom doporučujem zvonček. Pomôže pri predchádzaní arozumie mu každý. Nádherné miesto je Balatonfured so svojim bulvárom aprístavom astarodávne mesto Tihany srákosovými strechami na domoch. Apotom sú tu termálne kúpele Hévíz, kde som sa však nedostal. Aspoň mám dôvod vrátiť sa. Balaton stojí za to.

predchádzajúci cestopis