Na Tri krále 2004 na Babiu Horu
22.1.2004 18:54
Vidina zasneženej Oravy a jej krásnych vrcholov nás (Viktor, Jaro, Stano, Jano) vylákala v mrazivom januári 2004 z Košíc na známu-neznámu Oravu. Po prebehnutí hrebeňa Skorušiny z Habovky 4.1. a späť sme sa večer presunuli pod Babiu Horu, kde viacerí z nás pred dvoma rokmi zažili krušné chvíle pri nočnom zostupe na bežkách z vrchola. Teraz to musí dopadnúť lepšie, vraveli sme si. Privítala nás nádherná, lacná a priateľská (a veľmi málo obsadená) chata Slaná voda, kde sme sa cítili ako doma. Ráno za tmy 5.1. vyrážame cez sedlo Borsučie okľukou na malú Babiu Horu. Prudké stúpanie na nedokončenú drevorubačskú chatku v polovici výstupu na Malú B.H. nás rozohrialo, zvládame ho v pohode na bežkách. Ani po dvoch rokoch ju nedokončili - škoda. Hmla sa trhá, hore bude slnko, vravíme. Ale kdeže, stúpajúc pribúda snehu, stromy sú ním nádherne oťažené a na vrcholovom hrebeni nás víta víchrica. Môj digitálny Olympus však perfektne funguje nedbajúc na vonkajšiu teploty cca - 13 stupňov. Viktor vyťahuje kameru a v jej pozornosti dobýjame vrchol. Riedke stromky na vrchole sa zmenili na ľadové ozruty a my si pripíjame na prvý cieľ. Zjazdom do sedla medzi oboma B. Horami si potešíme dušu a prudkým protisvahom vystúpime na vrcholový hrebeň Babej hory, kde v hmle a víchrici dochádzame na hlavný vrchol. Fotíme pamätnú tabuľu na návštevy Sv. Otca ako mladého človeka a neskôr kardinála na tento majestátny vrchol - len ten poľský názov Diablak na vrcholovej tabuli mi nejako nepasuje k tejto hore. Umne postavená kamenná bariéra nás perfektne chráni počas obeda, bez nej by sa tu nedalo vydržať v tomto počasí. Jaro je smutný, že už po druhý raz nenazrie z vrchola do diaľok slovenskej a poľskej krajiny - to ešte netuší, že zajtrajšok nám prinesie na Kubínskej holi dokonalú satisfakciu - pohľad od Kráľovej hole až dakde po Moravu. Ale späť. Začína zjazd. Nesmieme sa rozísť, vzájomne sa uisťujeme, inak, ktovie .... Po paličkách sa spúšťame po ľadových vrcholových tabuliach smer žltá značka a postupne prechádzame na nepatrne snehom zakryté kosodrevinové polia, kde prepadnutie sa nebýva najpríjemnejšie. Snehu pribúda, orientácia je sťažená, zrazu sa mi zdá, že blúdime a schádzame do Poľska. Viktor ma uisťuje, že nie ... Traverzujeme klesajúc popod hlavný hrebeň západným smerom s cieľom dostať sa do doliny, ktorá spadá spod sedla medzi obomi B.H. Tam dole nás čaká zvážnica, ktorú Viktor s Jarom a Stanom pred dvomi rokmi tak osudne minuli, čo ich stálo dramatické zážitky. Klesanie diretkou po žltej je nereálne - na bežkách sa to nedá a bez lyží sa snehom nedá prejsť. Našťastie, schádzame na hornú hranicu lesa a opantáva nás eufória z nádherných križujúcich zjazdov hlbokým prašanom do našej doliny. - sladká to odmena za drinu pri výstupe. Do úst sa derú Hviezdoslavove verše z Hájnikovej ženy, keď vidíme tie úžasné hory. Toto je bezpochyby najexcitujúcejšia časť túry - ľudia, ktorí nechodíte do hôr - neviete, o čom je život. Tma sa blíži a my sa ocitáme na zvážnici, ktorá nás pohodlne privádza v dlhých zjazdoch s odleskom zapadajúceho slnka po 2,5 hodinách zjazdov k Hviezdoslavovej aleji. Tou s čelovkami na hlave šviháme v stope k našej chate. A moment posledného vzrušenia - keď sediac na chate a variac polievku nám mobilom volá Jaro, ktorého sme 200 m pred chatou nechali telefonovať, že kde je chata - ako správny turista a náš perfektný vodič ju videl zatiaľ vždy len za tmy a teraz mu jej silueta akosi nič nehovorila. Večer šťastní a nadrogovaní endorfínmi to zapíjame v rozľahlej reštaurácii chaty a nechápeme - kde ste, milovníci hôr?
Jano