Bzince pod Javorinou - pomník, rodný dom a hrob spisovateľky Ľudmily Podjavorinskej

Turistické cíle • Pomník

rodný dom Ľudmily Podjavorinskej • Fotografie (23) • Foto: bublinko2

Vstoupit do fotogalerie (23 fotografií)

pamätník Ľudmily Podjavorinskej

park Ľudmily Podjavorinskej

Vstoupit do fotogalerie (23 fotografií)

Ľudmila Riznerová - Podjavorinská je na Slovensku známa najmä ako detská spisovateľka. Takmer každé dieťa sa niekedy v školských laviciach ako prváčik či druháčik učilo jej básničky. Známe sú básne o vrabčiakovi Čin-Čin alebo knižka Zajko - Bojko. Spomenúť môžem ešte knihu básní Už ho vezú (ktorú máme aj doma a sestra sa z nej naučila v rámci Hviezdoslavova Kubína práve básničku Už ho vezú - o chorom psíčkovi Bobríkovi, ktorého deti zaviezli na káričke k doktorovi . Z tejto knihy som sa učila básničku aj ja, ale jej názov si už nepamätám ), Kytica veršov pre slovenské dietky, Zvonky, Medový hrniec... Deťom venovala aj román Baránok boží.

Na jednu nedeľu sme si plánovali rodinný výlet za Nové Mesto nad Váhom, do kraja pod Javorinou. Každý z nás sme si povedali čo by sme v tomto kraji chceli vidieť. Vidieť rodisko Ľudmily Podjavorinskej si priala naša mama.
Najskôr sme sa boli pozrieť na rodný dom spisovateľky. Išlo o starý podlhovastý, prízemný dom, v ktorom bývalo postupne až päť pokolení Riznerových. V tomto domčeku sa 26.4.1872 narodila Ľudmila Rizhnerová - Podjavorinská. Narodila sa ako ôsme dieťa. Otec pochádzal zo starej učiteľskej rodiny Riznerovcov. Otec Karol Rizner nastúpil v Bzinciach pod Javorinou na učiteľské miesto po svojom otcovi ako 23 ročný. Bol nadšeným stúpencom Ľudovíta Štúra a štúrovského hnutia. Rád spieval slovenské ľudové piesne. Bol to skromný, pracovitý, otvorený, priateľský. Jedine čo by sa mu dalo vyčítať bolo to, že nemal pochopenie pre spisovateľký talent svojej dcéry Ľudmily. Ľudmila spomína na školu v ktorej vyučoval jej otec ako na jednu miestnosť, kde sa učili žiaci do šiestej triedy. Opisuje ju ako dlhú triedu s pieckou, do ktorej museli v zime deti prinášať po jednom polienku, aby bolo v triede teplo. Deti na písanie používali perá, ktoré im učiteľ strúhal z husacích bŕk. Starší žiaci sedeli na laviciach z otesaného dreva za dlhým stolom, menší žiaci posedávali okolo pece. Pre nás je to už nepredstaviteľné...

V čase keď sa Ľudmila narodila bola vysoká detská úmrtnosť, preto z desiatich detí, ktoré sa manželom Riznerovým narodilo, vychovali len štyri. Keď Bzince pod Javorinou navštívila epidémia kiahni, podľahla tejto chorobe aj Ľudmila. V dôsledku choroby ako jednoročná prestala vidieť na jedno oko. Detstvo v malej dedinke strávila v tichosti, jednotvárne. Kniha bola jej jedinou radosťou. V dvanástich rokoch mala už širší obzor o slovenskej a českej literatúre, ovládala veľa cudzích slov. Túžila po vyššom vzdelaní. Stále choroby, problémy s okom, bolesti hlavy a tiež chudoba jej bránili v ceste k uskutočneniu tohto cieľa. Na príhovor strýca Ľudovíta Vladimíra Riznera, učiteľa v Zemianskom Podhradí, zostala pri rodičoch, písala a pomáhala v domácnosti. Doma sa učila po nemecky a rusky a v bratovej domácnosti po maďarsky.

V roku 1910 keď rodičia odišli na dôchodok, sa všetci presťahovali do Nového Mesta nad Váhom. Ľudmila vtedy veľmi pocítila stratu Bziniec, prirodzenej inteligencie podjavorinského ľudu aj styk s ním, stratu samoty aj prechádzok po bzinských horách. Opustila svoje rodisko, miesto kde prežila detstvo, priateľov a všetko čo mala rada. Často smútila za rodiskom, mestské prostredie jej bolo cudzie, ťažko si naň zvykala. V Novom Meste nad Váhom prežila prvú aj druhú svetovú vojnu. Po vzniku ČSR pracovala ako úradníčka na okresnom úrade, v Československom červenom kríži a v Miestnom odbore Matice slovenskej. Zomrela 2.3. 1951. Pochovaná je v jej milovaných Bzinciach pod Javorinou. Tento kraj milovala a preto si zvolila k meno Riznerová aj Podjavorinská, pod týmto menom sa o nej učia aj deti v školách.

V roku 1947 bola vymenovaná československou vládou za národnú umelkyňu.

Čo sa týka tvorby Ľudmily Podjavorinskej, začala písať už ako dieťa školopovinné. V roku 1887 jej vyšla črta "Štedrý večer" v Slovenských novinách. Od roku 1892 jej práce vychádzali v Slovenských pohľadoch. Čoraz častejšie spolupracovala s rôznymi redakciami a prichádzala do styku s významnými osobnosťami literárneho života. V písaní ju podporoval Jozef Škultéty a jej ujo Ľudovít Rizner. Jej práce vydávali Slovenské pohľady, Národné noviny, Národný hlásnik či Živena.

V roku 1895 vyšla jej prvá básnická zbierka Z vesny života. Prevláda v nej smútok z národného utrpenia a osamelosti.
Druhá básnická zbierka Balady vyšla v Prahe v roku 1930. Obsahuje 12 básní. Tématicky čerpala z ľudového prostredia dediny.
Motív samoty sa prelína celou Podjavorinskej poézie. Samota vyznieva raz ako tichá žabola, inokedy prezrádza trpkosť utrpenia.

Ľudmila Podjavorinská písala aj epické skladby : Na bále, Po bále, Mária Magdali, Žena, V otroctve, Ondráš.

Niekoľko dní pred smrťou napísala v bratislavskej nemocnici poslednú baladu Smrť.

Ako som už písala na začiatku, veľkú pozornosť venovala písaniu pre deti.

Na záver zhrnutie : Ľudmila Podjavorinská napísala rad poviedok, čŕt, humoresiek, noviel, dieľ pre deti, ktoré sú na jednej strane plné romantiky, lásky a obetavosti a na strane druhej v nich opisuje ťažkosti života podjavorinského ľudu.

Tieto informácie som čerpala z malého letáčika vydaného trenčianskym múzeom, kde autorkou je Mgr. Ľubica Brezinská, ktorá pekne opísala život a dielo ľudmily Podjavorinskej.

Po prejdení si parčíka Ľudmily Podjavorinskej, v ktorom sa nachádza pekný pamätník rodáčke Bziniec pod Javorinou a obzretí si jej rodného domu, sme sa ešte zastavili na miestom cintoríne, kde je autorka pochovaná. Vyzerá, že jej hrob je obnovený. Vedľajší hrob pravdepodobne patrí jej starým rodičom alebo iným príbuzným.
Socha - pamätník venovaný rodáčke je z roku 1972. Nachádza sa v parčíku Ľudmily Podjavorinskej vytvorenom, obnovenom v roku 2013. Jeho autormi sú Virgia Droppa a Karol Lacko.
Pamätník sa mi veľmi páčil. V strede bieleho štvorlístka sa nachádza čierna busta Ľudmily Podjavorinskej, ktorá pekne v štvorlístku ( kvetine ) vynikne. Pod bustou je umiestnená nádoba s kvetinami. Medzi dvoma štvorlístkami sa nachádzajú dve medené kruhové platne. Na jednej sú autori pamätníka a na druhom, predpokladám slová z niektorej z kníh autorky :
Je iste svätou povinnosťou čo spravodlivé za tým stáť,
čo krásne dobre nasledovať
čo lásky hodno milovať.

Hrob spisovateľky bol po nedávnych "dušičkách" pekne vyzdobený. Vyzerá že pomník prešiel opravou a je dôstojním miestom odpočinku autorky, ktorá milovala tento kraj pod Javorinou.