Štiávnické vrchy

Fotografie (7)

Štiavnické vrchy nás priťahovali vždy svojou históriou baníctva a pestrosťou terénu samotného. Pretože sme aspoň ako-tak chceli urobiť trasu podobnú hrebeňovke, naplánovali sme štart v kúpeloch Sklené Teplice na severozápade Štiavnických vrchov. Vo šťvrtok 1. mája sme asi o 11.hod. vyrazili po červenej značke smer Banská Štiavnica. Najprv okolo štátnej cesty a neskôr pomerne prudko lesom. Na hrebeň sme prekonávali asi 400 m výškový rozdiel, čo nám ešte nerozšlapaným a s plnými batohami pri teplote asi 26°c dávalo dosť zabrať. Značkovanie bolo mizerné a tak chvílu kufrujeme a asi za 1,2hod. stojíme u odbočky na Kolberg(Zlatý vrch) a kocháme sa neuveritelnou krásou a rozmanitosťou pohoria. Členité lúky s lesíkmi, dole banské jazerá (tajchy) a v dolinke stiesnená dedinka Banky je prekrásnou panorámou, ktorá stojí za to. Po krátkom vydýchnutí pokračujeme po červenej a neskôr zase kufrujeme. Značkovanie je ozaj mizerné a tak sa do sedla Červená studňa dostávame okolo osady Tereň. Nádherný výhlad na Banskú Štiavnicu s prekrásnou Kalváriou, ktorá je dominantou doliny,stojí za všetko. V pozadí je už vidno Sitno (1009m) ktorý je najvyšším vrchom pohoria, a ku ktorém sa viaže tá istá povesť ako ku Blaníku, a na ktorom sa nachádza aj bohužial zatvorená turistická chata. Od miestnych sa dozvedáme,že je už asi 15 rokov v rekonštrukcii a že ako to vyzerá, tak ešte dlho bude. Zo sedla Červená studňa vyrážame na hlavný hrebeň tiahnuci sa nad roztiahnutou Štiavnicou. Červená značka nás vyvedie na horské lúky odkial je perfektný výhlad aj do Hodrušskej doliny. Z jednej strany jazerá(tajchy)v Hodrušskej doline utopené v zeleni lesov a na druhej strane Tajchy medzi dedinkami Horná Roveň, Štiavnické Bane atď. História banictva a tým i pôvodu tajchov a napájacích kanálov je, dá sa povedať, krajinotvorná. Je len smutné, že tak historické územie s obrovskou krásou a možnosťami,je len tak málo známe v turistickej verejnosti a tak málo navštevované. Po prebehnutí hrebeňa, na ktorom sa nachádzajú aj akési kamenné minipyramídy s kameňa a betónu a ktorých účel nepoznám(ale vyzerá to úplne debilne), schádzame k jazeru Vindšachtskému, kde v miestnej krčme u jazera vďačne dopĺňame tekutiny. Presunieme sa na hrádzu medzi týmto jazerom a jazerom Bakomi, kde varíme večeru a aj spíme pod širákom. Prekrásne ráno nás vyháňa zo spacákov a tak už o 8,00 sme na trase. Prítokom jazera stúpame na modrú a po nej na št.cestu a k hájovni Krížna. Odtial po žltej k jazeru Počúvadlo. V miestnom hoteli si dáme pivo a naspäť ku Krížnej. Odtial lahkým stúpakom po červenej prekonávame hrebienok a padáme dolu k ďalšiemu jazeru s menom Richnavské. Neznačenou cestou stúpame až zase pretneme červenú a po nej zasa kúzelným krajom do osady Domky a Kopanica (pohostinstvo). Po červenej sa vnoríme do lesa až po stretnutie so zelenou a tu sa spúšťame do Hodrušskej doliny do osady Sandrik, kedysi to známou výrobou strieborných príborov. Autobus po 18 hod.nás vyvezie do dediny Banská Hodruša a odtial šlapeme k Hodrušskému jazeru. Prekrásna poloha jazera s chatami okolo seba a s opustenými a rozbitými bufetmi iste pamätá aj na lepšie časy. My však dávame k dobrému zastrešené lavičky bufetu a je to pre nás v tú noc výborná noclaháreň. Ráno sme už zasa o 8.00 na trase.Náš ciel je vystúpať po žltej do sedla Červená studňa. Značenie je už tradične mizerné a až asi po 20-tich minútach nachádzame odbočku žltej z asfaltovej cesty. Stúpanie do sedla je mierne a celkom sa nám páči, ale to ešte netušíme,čo si miestny značkári na nás nachystali. Po asi 40-tich minútach sa značka stáča dole a začína akoby klesať zasa k jazeru odkial sme vyšli. Najprv rešpektujeme značku,ale po 10 min.sa vraciame späť a hrešiac sa púšťame neznačenou cestou smerom,kade by podla nás mala značka ísť. A naozaj,asi po 500 m sa žltá objavuje znovu a my sa asi za 1,5 hod dostávame do sedla. Týmto pozdravujeme značkára,ktorý všade pripájal ku značke skautskú laliu,avšak zabudol robiť branky a šipky.Takže pozor. Táto žltá má tri konce. V sedle zase odpočívame a vyrážame zase po červenej smer Studený vrch, kde sa napájame na zelenú. Tú neskôr plánovane opúšťame a len podla mapy ideme lúkami a neskôr lesom do dediny Podhorie. No a tu je druhá štiavnická značková špecialita. Mapa ukazuje tri značkované cesty k Žakýlskemu plesu,ktoré chceme pozrieť. Bohužial tá najvýchodnejšia je zrušená ,a to tak,že pôvodné značkovanie je zatreté šedou barvou. No to som ešte naozaj nevidel. My sa však aj tak vydávame touto trasou a dobre robíme. Jednako po ceste ešte v dedine natrafíme na peknú krčmu s Velkopopovickým kozlom a vyhneme sa tak zbytočnému stúpaniu na takmer neviditelné ruiny Žakýlskeho hradu. Cesta je napriek zatretým značkám dobre vyšlapaná, len v lesnom sedielku sa treba brať hodne dolava, akoby nazad okolo kopca. Žakýlske pliesko je vodná jama o rozmeroch asi 15x10 m zarastená divočinou, bez možnosti táborenia alebo poskytnutia kúpania a už vôbec nie pitnej vody. Dlho sa nezdržujeme a prechádzame na modrú a po nej smerom k sedlu Jasaňová pažiť na stretnutie so zelenou. Prekročíme štátnu cestu a spúšťame sa do Vydričnej doliny kde šlapeme nekonečnou a nezáživnou dolinou až zasa do Sklených Teplíc. Sme tam asi 16,30 atak iba káva v reštaurácii a do auta a domov. Štiavnické vrchy, mestá regiónu a ich história sú perlou ,ktorú by asi mal poznať každý, kto sa zaujíma o tieto dve veci. Je však velmi dobré pred návštevou tohto regiónu si nájsť aspoň niektoré informácie o histórii tohto územia a až potom sa tam vypraviť. Určite by ste si mali nájsť aj čas na návštevu banských múzeí či samotnej Banskej Štiavnice. Nedostatok financií neumožňuje zatial opraviť toto mesto tak ako by si zaslúžilo, ale verím,že sa tak v budúcnosti stane. Tak ak vám to pasuje, vyberte sa do Štiavnických vrchov.Naozaj neolutujete. Borivoj

Poslední aktualizace: 16.5.2003

Štiávnické vrchy na mapě