Trnava - Starý cintorín vedľa kalvárie

Starý trnavský cintorí pri " lazarete" vedľa kalvárie nahradil najstarší známy stredoveký cintorín, ktorý bol umiestnený v okolí farského Domu sv. Mikuláša a svojmu účelu slúžil až do roku 1747. Od tejto doby sa začalo pochovávať na Starom cintoríne, ktorý už od roku 1979 tiež neexistuje. Prestal existovať keď otvorili nový cintorín na Kamenskej ceste.

Starý cintorín bol v minulosti ohradený. Dodnes sa z toho zachoval iba jeden stĺp pravdepodobne zo vstupnej brány. Z viacerých sôch, ktoré boli v minulosti umiestnené na cintoríne je tu dnes iba jedno súsošie, na ktorom je i socha sv. Vendelína. Na mieste bývalého cintorína je dnes zelený park, z približne 820 hrobov tu dnes stoja iba štyri pomníky.

Jeden patrí Františkovi Richardovi Osvaldovi (1845 - 1926), ktorý vyštudoval teológiu v Ostrihome. Po štúdiu pôsobil ako kňaz, kaplan, kanonik, generálny vikár, senátor národného zhromaždenia, predseda muzeálnej spoločnosti Matice Slovenskej, prekladateľ, redaktor a vydavateľ časopisov.

Pomník tu má aj Martin Branislav Tamaškovič (1803 - 1872), známy slovenský vlastenec, spoluzakladateľ Matice Slovenskej, člen spolku Tatrín. Aktívne sa zúčastnil povstania v roku 1848. Podľa neho je dnes pomenovaná i jedna z trnavských ulíc.

Na cintoríne bola pochovaná i sestra Zdenka, ktorá sa narodila v Krivej na Orave ako Cecília Schelingová. V 15. rokoch prišla do provincialného domu milosrdných sestier Svätého kríža v Podunajských Biskupiciach. Navštevovala dvojročnú školu u sestier uršulínok v Trnave a dva ročníky Ošetrovateľskej školy v Bratislave, ktorú ukončila diplomovými skúškami. O rok už prijala rehoľné meno Zdenka a pracovala v nemocnici v Bratislave, neskôr ako ošetrovateľka v Humennom. Po návrate späť do Bratislavy pracovala ako laborantka, a neskôr až do svojho zatknutia ako asistentka na röntgenovom oddelení. Srdcia pacientov i spolupracovníkov v nemocnici si získala tým, že chorým slúžila obetavo a s láskou. Od roku 1950 v Československu Komunistická strana začala otvorene prenasledovať katolickú cirkev. Sestra Zdenka v nemocnici videla následky väznenia a trýznenia mnohých kňazov. Vo februári sa snažila pomôcť pri úteku jedného z kňazov, ten sa podaril, ale pri ďalšom úteku kňazov to už bola pasca štátnej bezpečnosti. Sestra Zdenka bola zatknutá a po mučeniach a výsluchoch bola odsúdená za údajnú vlastizradu na 12 rokov väzenia. Tie si odpykávala v Rimavskej Sobote, Pardubiciach, Brne a v Prahe na Pankráci. Mučenie a výsluchy zanechali vážné zdravé problémy. Zdravotný stav sa natoľko zhoršil, že jej ostávalo iba niekoľko týždňov života. Preto ju 16. apríla 1955 prepustili na slobodu a posledné dni svojho života strávila na onkologickom oddelení v Trnave, kde 31. júla 1955 zomrela. Pochovaná bola na starom cintoríne. Po zrušení starého cintorína jej pozostatky spolu s pozostatkami ďalších sestier exhumovali a previezli na cintorín do Podunajských Biskupic. V aprílu 1970 Krajský súd v Bratislave oslobodil sestru Zdenku od rozsudku za trestný čin vlastizrady a v novembru 1970 najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu a umožnil jej úplnú právnu rehabilitáciu. Stala sa prvou Slovenkou, ktorú pápež Ján Pavol II. počas pastoračnej návštevy v Bratislave vyhlásil za blahoslavenú. Na starom cintoríne je malá kovová doska na jej pamiatku.

Krížová cesta u cintorína má 14. zastavení. V roku 1900 ju nechal postaviť trnavčan Jozef Muller, dokončili ju v roku 1901. Zastavenia sú v podobe murovaných kaplniek. Na konci sú tri kríže na kamenných podstavcoch, medzi ktorými sú dve sochy.

Je tu aj chránený strom, stará lipa.

Tento bývalý cintorín dnes slúži na prechádzky obyvateľov mesta.