Taliansko - región Lazio - Rím - cesta nočným rýchlikom Viedeň - Rím

Turistické cíle • Žel. stanice

spací vagón nočného rýchlika Viedeň - Rím • Fotografie (15) • Foto: bublinko2

Vstoupit do fotogalerie (15 fotografií)

uličkou k lôžkam

dve lôžka na vrchnom poschodí, v strede skrinky na obuv a batožinu

Vstoupit do fotogalerie (15 fotografií)

Po minuloročnom zájazde s cestovnou kanceláriou, ktorý sme absolvovali autobusom, sme sa rozhodli tento rok skúsiť ako dopravný prostriedok vlak. Za destináciu sme si vybrali opäť Taliansko, tentokrát Rím. Sestra pripravila program na štyri dni. Náš pobyt v Ríme by sa dal nazvať Za sochami Berniniho a Michelangela a obrazmi Caravaggia.

V popoludňajších hodinách sme sa z Trenčína vlakom po hodinke doviezli do Bratislavy na hlavnú stanicu. Tu bol rozdiel medzi našim príchodom a odchodom do Viedne len 5 minút, ani sme nerátali že by sme tento vlak do Viedne stihli, veď za hodinu išiel ďalší. Po hodine cesty sme sa ocitli na hlavnej stanici vo Viedni, ktorú už pomerne dobre poznáme. Kúpili sme si tu niečo málo na jedlo. O 20:00 nám odchádzal nočný rýchlik Viedeň - Rím. Cestovali sme spoločnosťou ÖBB. Okolo 10 hodiny doobeda sme mali pristáť na železničnej stanici Tiburtina, tak sa aj stalo.

Keďže sme ešte nočným rýchlikom necestovali, boli sme zvedavé na naše lôžka. Na predaj bolo rodiné kupé, ale aj lôžko pre jedného a vo vlaku nechýbali ani miesta na sedenie. Keďže sme cestovali tri, kúpili sme si každá svoje lôžko. Cena lístka Wien HBF - Roma Tiburtina stála jedného 130 €.

Po nastúpení do vagóna sme najskôr prechádzali okolo miestnosti pre stevarda. Potom už nasledovala úzka ulička. Oproti oknám boli najskôr asi štyri rodinné kupé a potom už tie naše. Nazvali sme ich "kopky", lebo sme sa v nich cítili dosť stiesnene. Dve lôžka boli vpravo, dve vľavo, dve nad sebou. V strede boli skrinky pre batožinu a topánky. Lôžka aj skrinky boli síce očíslované, ale nechápali sme ako si ich otvoríme. Našťastie si nás bezradné všimol sused a ukázal nám miesto kde je odložená karta, ktorou sa skrinky ako aj lôžko otvárajú. Obuv a menšie kufre sme si teda odložili, ale čo s kufrom, ktorý sa do skrinky nezmestil? Našťastie aj náš sused mal veľký kufor a keď si ho išiel odložiť do časti vagóna, ktorý bol určený na sedenie a zároveň bol aj úschovňou batožín, vyzval nás, aby sme ho nasledovali. V úschovni batožín sme zasa použili našu kartičku a kufor si pomocou nej uzamkli.

Keď bol čas na spánok, každá sme odišla na svoje lôžko, ktoré sa dalo v mieste od priechodzej chodby zatvoriť. Pri okne, za priestorom pre batožinu boli "harmonikové" malé dvierka, ktoré sa dali uzamknúť alebo keď ste chceli debatovať so susedom na vedľajšom lôžku, mohli ste si dvierka otvoriť. Po zatvorení oboch dverí sme sa každá ocitla v malom uzavretom priestore, kde bol obmedzený pohyb, ale určite to bolo lepšie ako v plnom autobuse cestujúcich, kde bol problém hlavne ako si uložiť nohy. Samozrejme sme vo vlaku mohli meniť aj polohu. Cestou do Ríma sme sa ani jedna moc nevyspali, ale na spiatočnej ceste sa mi už spalo dobre a prespala som takmer celú cestu. Na zakrytie nám poslúžila čistá plachta, deka a malý vankúšik, fakt maličký.
Ráno sme dostávali raňajky, pričom obsluhujúci personál sa nás večer opýtal či si ráno dáme čaj alebo kávu. Raňajky boli jednoduché, ale potešili - dve čerstvé žemličky, maslo, džem, príbor a tácka. V priestore každého lôžka bolo zrkadlo, ktoré sa počas raňajok sklopilo a každý cestujúci tak získal malý stolík, kde sa mohol naraňajkovať. Stolík sa dal aj posúvať takmer po celej dĺžke lôžka. Vymyslené to bolo dobre. Každý cestujúci si mohol zapnúť, vypnúť svetlo, dokonca aj vybrať farbu osvetlenia. Na každom lôžku bola priložená aj 300 ml voda v euroobale.

Zaujímavosťou bolo, že z Viedne sme vychádzali s 5-6 vagónmi a do Ríma prišiel oveľa dlhší vlak. Vo Villachu sa totiž spojil vlak z Viedne s vlakom z Mníchova.

Najväčší šok sme zažili cestou naspäť. V noci keď som otvárala dvere, počula ma mama a vyšla zo svojho lôžka. Bavili sme sa a zrazu v zákrute sa vlak naklonil a jej dvierka sa zatvorili, karta na otváranie zostala vo vnútri. Práve v tom čase mala podobný prípad suseda vzdialená asi o tri miesta ďalej. Tá pre zmenu mala kartičku v ruke, ale dvere sa jej nedali ani s kartou otvoriť. Po nejakom čase sme našli obsluhu a tá im obom dvierka otvorila pomocou kľúča. Mama si už predstavovala ako do rána sedí na sklápacej stoličke v uličke...

Pre nás, ktoré sme ešte nočným lehátkovým rýchlikom necestovali, bola táto cesta celkom dobrodružná. Rozhodne ale cesta vlakom bola lepšia ako cesta autobusom.