Ružomberok - Mauzoleum Andreja Hlinku

Pôvodná myšlienka výstavby v roku 1938 bola pamätník padlým v 1. svetovej vojne. Po smrti Andreja Hlinku 16. 8. 1938 vtedajšie Obecné zastupiteľstvo pod vedením Antona Mederlyho, starostu Ružomberka, prijalo návrh na vybudovanie Mauzólea Andreja Hlinku.

Projektovú dokumentáciu vypracoval architekt Jozef Švidroň. Rozhodol sa stavbu orientovať ako nižšie situovanú súčasť hlavného námestia, takzvaného Rínku s kostolom sv. Ondreja a príľahlou farou, na ktorej Andrej Hlinka pôsobil. Pôvodný interier Mauzólea bol pôvodne rozdelený na dve časti, ktoré sa však vzájomne prelínali a vytvárali dojem spojitosti. Prvú časť tvorila vstupná kaplnka s oltárom Panny Márie a erbom mesta. Naľavo, za nízkou dvojkrídlovou bránou, bol umiestnený sarkofág z čierneho ónyxového kameňa, nad ktorým sa vynímal slovenský znak s nápisom. Vnútorné steny i dlažba boli zhotovené z mramoru. Priestor vonkajšej čelnej steny Mauzólea vyplňali pamätné tabule Prvá tabula pojednávala o zásluhach Andreja Hlinku roku 1939 a druhá obsahovala menoslov padlých Ružomberčanov v prvej svetovej vojne. Do takto pripravenej hrobky 31. októbra 1939 sa konalo slávnostné prenesenie Hlinkových telesných pozostatkov z mestského cintorína.

Koncom drudej svetovej vojny, na jar roku 1945 bolo telo Andreja Hlinku prevezené na bezpečnejšie miesto. O jeho osudoch v povojnových rokoch za éry socializmu sa nezachovali dostatočné hodnoverné informácie. Hoci o mieste, kde je dnes telo uložené kolovali rôzne chýry a legendy, pátranie po jeho telesných pozostatkoch dodnes neprinieslo žiadné pozitívne výsledky.

Po roku 1948 bol interier Mauzólea uzatvorený. Jeho vstup zamurovali a priečelie sa premenilo na pamätník padlým vojakov v I. a II. svetovej vojne.

Komplexná obnova Mauzólea bola uskutočnená v rokoch 1990 - 1991. V súčastnosti je pietnym miestom a expozíciou miesta posledného odpočinku Andreja Hlinku. Interier je sčasti pôvodný. Ale sovhu panny Márie nahradil nerezový kríž a súčasťou interieru sa stala socha Andreja Hlinku od Fraňa Štefunka.

V roku 2003 pribudla do mauzolea originálna presklená rakva s badateľnou stopou po priestrele, ktorý pochádza pravdepodobne z čias jej prechodného pobztu v krypte Dómu sv. Martina v Bratislave.

Andrej Hlinka sa narodil v Černovej 27. septembra 1864. Po štúdiach na gymnáziu v Ružomberku odišiel do Levoče a odtiaľ na seminár do Spišskej Kapituly.

Svoju prvú faru dostal v dedinke Liptovské Sliače. V politike začal pracovať v roku 1896 v Ľudovej strane Uhorska. Stal sa aj redaktorom Ľudových novín a na Liptove zakladal svojpomocné spolky. V roku 1898 kandidoval vo voľbách, ale nepochodil pre nedostatočnú finančnú podporu a zabezpečenie. Farárom v Ružomberku sa stál v roku 1905. Pustil sa do Ostrého boja s maďarizáciou, tým si získal lásku ľudu, ale i nenávisť maďarských mešťanov. Pri voľbách v roku 1906 pomáhal agitovať dr.Vavrovi Šrobárovi. Po porážke v týchto voľbách svetská a cirkevná moc Hlinku znemožnila a suspendovala ho. Do väzenia sa Hlinka dostal poprvýkrát v júni 1906, spolu s ním boli odsúdení aj iní národovci. Proti suspendácii a zákazu vykonávania kňazského povolania podnikol obrannú cestu do Ríma, kde pravdivo informoval cirkev o postavení Slovákov v Uhorsku. Národ ho však bránil a zozbieral 30 000 podpisov na zrušenie suspendácie. Rím dal za pravdu Hlinkovi, takže mohol znova vykonávať kňazské povolanie. V roku 1910 vysvätil kostol v svojej rodnej Černovej za hojnej účasti občanov. Zakladal ďalšie svojpomocné spolky a oživil činnosť ľudovej banky.

Počas 1. svetovej vojny založil knihotlačiareň Lev. V decembri 1918 v Žiline ustanovil Slovenskú ľudovú stranu, zriadil časopis Slovák. V roku 1924 ho pozvali Slováci z Ameriky na návštevu USA, nedostal však cestovný pas. O rok neskôr sa tam predsa len dostal, bol tam u krajanov srdečne privítaný, rečnil im a získal od nich aj finančnú podporu pre Slovensko.

Muž, ktorý bojoval za svoj ľud a šiel im príkladom zomrel vo večerných hodinách 16. augusta 1938 na ružomberskej fare.