5 dní Ukrajinských hôr a vidieka

Cestopisy, Ukrajina

1.deň : obec Goverla (dá sa ísť aj odinakiaľ)– Goverla 2061m.n.m. – útulňa

2. deň: utulňa – Kvasy

3. deň: Kvasy – Bliznica 1881m.n.m.– Gora Tempa - pekná lúčka pod hrebeňom

4. deň: pekná lúčka – Usť-Čorna

5. deň : Usť-Čorna – Ruskaja Mokra – Komsomolsk - Koločava

1.deň

lupa

Skoro ráno sme vyrazili z obce Goverla (kúsok za dedinou Lugi) a vnorili sa do hustého zmiešaného lesa. Za krátko sme prešli vstupnú bránu do národného parku a pokračovali po blatistej, rozjazdenej lesnej ceste tiahlymi zákrutami stále vyššie a vyššie, povzbudzovaní tabuľkami, ktoré nám ukazovali priebežne pribúdajúce výškové metre. Les pomaly redol, a miešal sa s krovinami a malými čistinkami. Na jednej z nich sme našli aj ohnisko a drevený stolík s lavičkami. Tu sme sa naraňajkovali, usušili stany, ktoré sme dole v doline museli zbaliť mokré od rosy a pobrali sme sa ďalej. O chvíľu stromy zmizli a na ľavo pred nami sa objavila Goverla. Išlo sa veľmi dobre - chodník bol ešte bez ľudí, slnko ešte nepálilo a my sme mali ešte veľa síl. O chvíľu sme boli hore: privítal nás neporiadok, hluk generátora a asi dve piknikujúce rodinky. Pomysleli sme si : Jééj, to je super, že je tu tak málo ľudí! a asi o 15 minút na to sa zo všetkých strán začali hrnúť mnohopočetné skupiny národoveckej ukrajinskej mládeže, skandujúc heslá a mávajúc veľkými žltými zástavami. V priebehu pol hodiny ich tam bolo možno 500-600, utvorili kruh a začali nejaký snem, kde sa striedali v prejavoch a vykrikovaní a aj si zaspievali.

lupa

Krátko po poludní sme opustili Goverlu po kamenistej ceste. Tá sa pod kopcom zmenila na pohodlný vychodený chodník, ktorý viac-menej traverzoval hrebeň z ľavej strany. Občas hole prerušil malý lesík, ale inak sme mali stále výhľad na vlniacu sa trávu kopcov okolo nás. Krátko pred koncom našej plánovanej trasy pre ten deň, cestu pretínal malý potôčik, ktorý stekal zo skál na pravej strane cesty. (museli sme sa sem neskôr ten večer vrátiť, pretože: 1. Prameň, ktorý mal byť v mieste kde sme táborili, sme nenašli. Vraj keď je sucho, tak proste netečie. Vodu z potôčika sme pili, nič sa nám nestalo. 2. V mieste táboriska je jazero/pleso(?), ale prístup k nemu bol kvôli močarine okolo takmer nemožný. Takže ak sme sa chceli trochu umyť, ostávalo nám len vrátiť sa. Je to asi 15 minúť.) O chvíľu sme došli k útulni – k malému domčeku, ktorý bol viditeľný už zďaleka. Postavili sme stan na rovnej ploche poniže domčeka a po Horalke a večernej hygiene pri západe slnka sme zaspali.

2.deň

lupa

Zobudili sme sa do relatívne teplého rána. Skôr než padla rosa sme zbalili stan, rozlúčili sa s domčekom a vydali sa ďalej po širokej ceste zarezanej do svahu. Hmla. A z tej hmly sa, ako v sne, začali vynárať kone – biele, čierne, hnedé.. Objavili sa a zas zmizli a zas sa objavili a zdalo sa, že sme im úplne ukradnutí. Tichá nádhera. O chvíľu sme prechádzali okolo polorozpadnutých pastierskych domčekov, akých sme počas nášho výletu videli ešte nespočetne, a tam sa pred nami na ceste zjavili dvaja chlapci, ktorí ťahali vozík, okolo nich behal pes a popri nich klopkalo žriebätko. Pozdravili sme a predbehli sme ich. Keď sme sa o chvíľu obzreli, nebolo ich. Stratili sa v hmle.

lupa

Slnko vyšlo vyššie – hmla sa roztopila a nám bolo o niečo veselšie. Po necelých dvoch hodinách sme došli k sedlu/ rázcestiu. Dalo sa pokračovať ďalej, alebo zabočiť prudko, takmer 180°, vpravo a prudko klesať. Naša cesta viedla dole – ten deň sme nestúpali takmer vôbec. Ešte pred tým sme sa však zastavili, zjedli na raňajky zvyšky chleba a ohúrene pozorovali náklaďák plný ľudí v dobrej nálade, ktorí nám mávali, až kým sa nestratili za najbližším kopcom.

lupa

Cesta dole bola nekonečná. Aspoň mne sa tak zdalo. Zo začiatku som bola ešte schopná vnímať skutočne krásnu, sviežo zelenú prírodu, voľne sa pasúce kravičky, príjemný tieň, ktorý po predošlom opekaní sa na slnku veľmi dobre padol. Išli sme striedavo lesom a lúkami..a nádherné lúky to boli, plné kvetov, motýľov a včiel. Občas vychodený chodník vystriedali skaly, ale inak sa išlo dobre. Cesty sa rozdeľovali a zas pripájali, snažili sme sa udržiavať smer a ísť tou najvyšliapanejšou...a to bola dobrá voľba: po niekoľkých hodinách klesania sa pred nami sa objavila konštrukcia veľkej nedostavanej budovy (neskôr sme sa dozvedeli, že tam kedysi plánovali urobiť sanatórium). Pri sanatóriu sa dá stanovať, ale neviem o tom nič viac. My sme využili ponuku ubytovania v Kvasoch – pod strechou.

lupa

Kvasy sú malá dedina, ale našli sme tam všetko, čo sme potrebovali. Hlavne, bola to posledná dedina, kde sa dali nakúpiť poriadne zásoby jedla. My sme to nevedeli a preto sme to neurobili, čo sme potom, samozrejme, trpko oľutovali. Zašli sme tam však do reštaurácie, kde nám priniesli jedálny lístok s celkom bohatou ponukou. Chvíľu sme lúštili azbuku a chvíľu sa rozhodovali, čo vlastne chceme. Potom prišla rázna pani čašníčka a zrušila nás, že to, čo sme si vybrali, nemajú. A vlastne ani toto nemajú, a ani to, a ryby vôbec nie, a z polievok len boršč. Tak. Ostali v podstate len dve možnosti, tak sme si každý dali jednu, nech vyskúšame všetko čo majú, no nie?

lupa

V Kvasoch vyteká prameň kyselky, ktorá chutí ako citronáda. Našli sme ho za pomoci domácich v hornej časti dediny pri veľkej chate, v ktorej je aj reštaurácia /kaviareň/cukráreň. Prameň bol pekne upravený a asi je výdatne navštevovaný.

Slušné potraviny s úžasným čerstvým pečivom (vozia vraj 2x denne) a širokou ponukou syrov sme našli na ľavej strane cesty (v smere do Hrachova/Rachova) blízko železničnej stanice.

3.deň

lupa

Vstali sme do oblačného rána. Ten deň sme mali v pláne dostať sa na Bliznicu a potom čo najďalej po hrebeni smerom k Usť-Čorna. Cesta od začiatku stúpala a viedla nás pomedzi roztrúsené usadlosti Kvasov, okolo zanedbaných dvorov, voľne pobehujúcich psov a malých políčok. Po asi hodine sme vošli do pekného listnatého lesa. V podstate nezaujímavé stúpanie nás po necelých dvoch hodinách dostalo nad hranicu lesa ku krížu a pastierskym domčekom. A tam to začalo – po nudnom:strom, strom, strom, blato, strom, strom..ani stopy. Potrhané mraky sa váľali po okolitých kopcoch, vietor previeval hmlu z jednej strany hrebeňa na druhú. Opodiaľ sa páslo obrovské stádo oviec. Strážili ho šiesti veľkí snehobieli psíci. Šli sme hore, ani neviem ako dlho, ani neviem, ako strmo, pretože sme boli celkom pohltení tým, čo nám príroda na to ráno pripravila. Malá Bliznica, Veľká Bliznica, sme tu. Začalo trochu pršať a bola aj dosť zima, takže sme sa ani nezdržali a schádzali sme opatrne po klzkých kameňoch a tráve ďalej po hrebeni.

lupa

Toto bol najkrajší deň nášho putovania. Hole, vietor, ticho, samota. Kde-tu nejaký kríž, kde-tu prístrešok. Celý zvyšok dňa sme už len chodili hore kopčekom, dole kopčekom – žiadne extrémne výškové zmeny – a mohli sme sa kochať a nasávať atmosféru. Počasie sa zlepšilo hneď ako sme sa vzdialili od Bliznice a teda absolútne nič nenarúšalo dokonalosť dňa.

Poobede sme prechádzali okolo plesa, ktoré ležalo dosť hlboko pod nami na ľavej strane. Je tam vraj možnosť táborenia. V tých miestach sa dá nabrať voda z neupraveného prameňa (naberali sme do hrnčeka a prelievali do fľaše, voda tečie po zemi, inak sa to nedá).Premeň sa nachádza asi 200 m od cesty po vyšliapanom chodníčku. Nedá sa to minúť.

K večeru sme došli k rázcestiu pri kríži, (myslím, že ten kopec, na ktorom je rázcestie sa volá Gora Tempa - okolo 1600m.n.m.) kde jedna cesta pokračovala rovno a jedna zabáčala takmer v pravom uhle vpravo. Odbočili sme teda vpravo, na severo-východ, a začali sme hľadať miesto pre stan. S tým nebol veľký problém. Bola som tak unavená, že som oželela večernú Horalku a padla som do spacáku.

4.deň

V noci si popršalo a nad ránom bola hustá hmla. Zbalili sme sa a vyrazili. Zas tie kone!!! Máme šťastie na hmlu a kone dokopy. Tentoraz však žiadni ľudia. Aj napriek hmle orientácia nebola ťažká: proste sme šli po asi 3m širokej ceste stále dopredu. Počas chôdze sme niečo zjedli (nechcelo sa nám sadať si do mokrej trávy) a pomaly sme kráčali okolo ďalších krížov až k veľkému drevenému dvojposchodovému domu. Bol opustený a asi slúži ako turistická útulňa. V tej hmle a tichu pôsobil trošku strašidelne a zvláštne. Asi preto, že by som nečakala takúto veľkú stavbu uprostred divokej prírody. O kus ďalej sme videli pár chlapíkov, pravdepodobne drevorubačov, čo sa práve zobúdzali pred svojimi maringotkami. Okolo pár prázdnych fliaš – asi mali deň pred tým párty. Pri maringotkách, za ktorými bol odparkovaný obrovský, špinavý lesný traktor, začalo klesanie. Les sa striedal s lúkami a rúbaniskami, kde-tu kravy, občas kone, dve stáda oviec, hrozivé sivé mraky a vietor. A tucty ciest a cestičiek. Snažili sme sa aspoň približne držať smer na Usť-Čornu a dúfali sme, že ten dážď vydrží, kým zídeme do doliny.

Dážď vydržal. Konečne sme pod sebou zbadali dedinku – domy roztrúsené po údolí. Obišli sme pár múrikov a preliezli pár plotov a pocítili sme asfalt pod nohami. Dedina tichá – ako po vymretí. Aj keď bolo skoré poobedie. V krčme sme sa dozvedeli, že sme v obci Lopuchov, kúsok severnejšie, než sme chceli byť. Do Usť- Čorna bolo treba ísť ešte pár kilometrov po ceste. Nevadilo nám to, pretože sme ( pre zmenu) na chvíľu presne vedeli, kde sme a to bolo veľmi upokojujúce a povzbudzujúce. Prezuli sme sa do sandálov, doplnili v krčme vodu, kúpili sme si nanuk s makom a marihuanou (veľmi dobrý) a vykročili sme. Cestou sme videli pestrofarebné domčeky, most s vytrhaným zábradlím, ale aj obrovské smetisko PET fliaš pri potoku, či dvoch pánov ktorí sa snažili spáliť vrece konzerv spolu s trochou ostatného odpadu. Začalo pršať. Nie husto, ale vytrvalo. Stmievalo sa, keď sme došli do Usť-Čornej. Dedina prázdna, rovnako ako tá predošlá, možno aj kvôli dažďu...kto vie... Ale nakoniec sme ubytovanie našli – blízko krčmy, kde nám aj navarili zemiakové placky so smotanou a kôprom. A úžasnú polievku, kde neviem čo všetko bolo, ale bol tam aj kôpor. Mňam!

5.deň

Keď sme vstali, stále pršalo. Nuž, čo už. Zbalili sme sa a vyrazili. Tento deň, posledný deň, bolo v pláne prejsť všetky dediny až do obce Komsomolsk a odtiaľ cez sedlo do Koločavy. Dážď sa asi zľakol, že sme sa ho nezľakli a skôr, než sme opustili Usť-čornu(aj keď bolo takmer nemožné určiť hranice dedín – celkom splývali), prestalo pršať, oblačnosť sa zdvihla a nám to dalo nádej, že to nebude až také zlé..

Možno to bolo únavou z predošlých dní, ale pochod cez dediny ma úplne dorazil. Dedina a ďalšia dedina. Alebo je to stále tá istá? Ruská Mokrá, Nemecká Mokrá – nekonečné dediny. Rovná, široká, prašná cesta a dom, dom, dom... Pritom to bolo vskutku zaujímavé. Prázdne dediny...skutočne prázdne. Videli sme domy, ploty, ale takmer žiadnych ľudí. Občas prebehol nejaký vychudnutý pes. Zazreli sme pár usoplených, špinavých detí bez topánok, len v pančuškách od staršieho súrodenca. A tiež sme stretli pár babičiek čo niesli v šatke na chrbte kopu dreva, alebo v košíku skoré zelené jablká. Pritom niektoré domy vyzerali byť nové, niektoré dokonca rozostavané... Pekné kostolíky... Zopár záhrad bolo skutočne udržiavaných a pri niekoľkých domoch sme videli auto, či motorku. Ale kde boli tí ľudia?

Začali sme byť hladní. Do Usť Čornej sme prišli, keď bol už obchod zavretý a odchádzali sme keď bol ešte zavretý. A zásoby z Kvasov sa už minuli. Nevideli sme v tom veľký problém, však sme prechádzali cez dediny, kde bolo niekoľko obchodíkov. Zašli sme do prvého...hm...a zistili sme, že obchod nie je pripravený na vegetariánov. Ani konzervami. Ovocie či zelenina? Nie, to si každý pestuje sám. Syr? Nie, také nemajú. Pečivo? Len také to trvanlivé, čo vám vydrží aj rok. Zásoby im chodia tak raz do mesiaca. Nevadí, skúsime iný obchod. V druhom obchode sa to viac-menej opakovalo. V treťom sme kúpili chlieb, čierny ako noc a vákuovo balený presolený oštiepok. Posledný, čo mali. Keď sme chlieb rozkrojili, bol prerastený sivomodrou plesňou. A tak sme mali na raňajky aj obed oštiepok. Nie zlé. Zvláštne, ale vôbec nie zlé.

Konečne Komsomolsk... Oni to tam teraz volajú inak, ale na našej mape sa tá obec volala takto. Za dedinou sme odbočili vľavo a čakali sme (podľa mapy) širokú cestu, ktorá nás dovedie cez sedlo až do Koločavy. Ale nie! Cesta sa zmenila na chodníček a ten sa zrazu stratil v potoku. A smial sa nám z druhej strany potoka. Most nikde. Lávka nikde. Kamene takmer žiadne, prúd celkom silný. Kúsok po prúde bol spadnutý strom. Po ňom sa dalo prejsť až skoro na druhú stranu a zvyšok sme skočili. To bolo dosť hlúpe, ale nedalo sa inak. Tak sme si vydýchli, že sme to zvládli, našli sme chodníček a šli sme ďalej. Po ani nie sto metroch sa zas stratil v potoku. Na druhej strane potoka strmý svah a chodníčka niet. Tak to musíme ísť asi po potoku – nakoniec nám zaplo. Našli sme si dobré palice, vyhrnuli nohavice a ide sa na to! Chodník sa občas objavil, niekedy aj na dlhšie, a niekedy bol tak blatistý a strmý, že potok bol lepšia voľba. Voda bola studená, miestami podtrhávala nohy, kamene na dne boli zákerne poschovávané a pekelne klzké. S ťažkým ruksakom bolo na niektorých miestach nemožné udržať rovnováhu a prejsť bez pomoci. Asi to mal na svedomí ten celonočný, vytrvalý dážď. Možno keď je sucho, je prechod oveľa ľahší.

Nakoniec cesta odbočila do prava a začala prudko stúpať hore. Zbohom, potok! Odrazu sa z chodníčka stala široká kamenistá cesta ktorá nás dostala do trávnatého sedla. Tam sme sa zastavili a miesto poriadneho obeda sme si poriadne poležali na slnku. Zo sedla sme pokračovali ďalej po širokej vyjazdenej ceste cez pasienky a lesíky, stále dole. Asi dva krát sme prebrodili plytký potok, ktorý sa rozlial po ceste a raz sme zapadli do bahna, keď sme si chceli skrátiť cestu, ale inak sme kráčali, kráčali pravidelným, rýchlym krokom, hypnotizovaní a priťahovaní Koločavou. Keď sme k nej nakoniec došli, nevedeli sme, že je to pomerne rozsiahla dedina a ak sa chceme dostať do centra, budeme musieť prejsť ešte veľa veľa krokov. Zdeptaná doobedňajším presunom cez dediny na opačnej strane pohoria, Koločava sa mi zdala 3x väčšia ako asi v skutočnosti je. Prosto nekonečná. Nájsť tam ubytovanie nie je problém, nielen v centre. V ten večer som od únavy nemohla zaspať, ale nakoniec som zaspala a myslím, že sa mi snívalo o potoku.

Bol to krásny výlet. Aj počasie nám zázračne prialo a ozajstný dážď sme zažili len raz. Určite si to raz zopakujeme, možno trochu pozmenené, alebo predĺžené, ale chceme sa tam vrátiť. Úžasne sme sa zregenerovali a nabili.

PS: Ak tú oblasť človek nemá prejdenú, odporúčam mať relatívne podrobnú mapu (napríklad: http://karpaty.net/mapy/mapy-ukrajinske-karpaty.htm) a kompas či buzolu. Hlavne keď je zamračené, ťažko sa určuje aspoň približný smer. Využiť sa dá najmä v nižších polohách, keď už je človek v lese, má na výber niekoľko cestičiek a nemá taký prehľad a nadhľad ako keď bol na hrebeni. Navyše, značenie je relatívne slabé, v niektorých miestach žiadne.

Diskuse k cestopisu 5 dní Ukrajinských hôr a vidieka

Nadpis: (nepovinný)

Vaše jméno:

Email: (nezobrazí se)

Text:

Email:
Heslo:
Vytvořit účet Zapomenuté heslo