Na bicykli dolu Mohanom

Pred 14 rokmi som na bicykli „splavil“ horný Dunaj od prameňov vo Schwarzwalde po Bratislavu. Tohto roku som si zaumienil, že si túto jazdu zopakujem. Pre svoj plán som získal dlhoročného cykloturistického nadšenca Drahoša a už nám zostávalo vyriešiť len jeden problém: Ako sa zo Slovenska dostať k prameňom Dunaja? Vybrali sme si údolie rieky Mohan, ktorá križuje Nemecko od Fichtelgebirge neďaleko českých hraníc až po údolie Rýna, ktorého je rieka Mohan (nemecky Main) prítokom.

Mariánské Lázně, kam sme sa dopravili vlakom, nás privítali chladným dažďom. Vôbec to nevyzeralo na to, že o niekoľko dní sa začína leto. Na druhý deň sme sa presunuli cez Cheb za hranice. Po daždi našťastie už ani stopy a postupne sa dvíhal aj ortuťový stĺpec v teplomere. Ďalší deň, práve bola nedeľa, na nás čakal prejazd cez chrbát pohoria Fichtelgebirge. Napriek tomu, že som na túto cyklovýpravu išiel bez akejkoľvek prípravy a s nie práve ideálnou životosprávou, s potešením zisťujem, že cez 777 m vysoké sedlo sa dostávam bez problémov. V zjazde idem opatrne, musím si zvykať na asi tridsaťkilovú batožinu na nosiči a azda to bolo príčinou, že som si nevšimol, či k prameňu Bieleho Mohanu vedie z hlavnej cesty nejaká cestička alebo turistický chodník. Vo chvíli, keď sa pri mostíku objavila tabuľka s nápisom Weißer Main, som už nemal ani silu, ani chuť šliapať naspäť do kopca a hľadať to magické miesto, kde sa rodí rieka. Čoskoro sme sa dostali na cyklocestu, ktorá nás doviedla cez mestečko Kulmbach k sútoku Bieleho Mohanu s druhým, dlhším zdrojom - s Červeným Mohanom (Roter Main). Je to tzv. Mainzusammenfluss.

Pohľad na sútok jasne hovorí, že pomenovanie tokov je oprávnené. Jeden má číru vodu, voda v druhom je prímesou zeminy hnedá až hrdzavá - „červená“. Pod sútokom Mohan preklenuje nový mostík a pri ňom je odpočinkové miesto s informačnými tabuľami. Z jednej sa dozvedáme základné údaje o cyklotrase údolím - jej kilometráž. Je nasledovná: Bischofsgrün - Kulmbach (Biely Mohan) 49 km, Creußen - Bayreuth 24 km, Bayreuth - Kulmbach (oba úseky Červený Mohan) 25 km, Kulmbach - Lichtenfels 34 km, Lichtenfels - Bamberg 44 km, Bamberg - Haßfurt 36 km, Haßfurt - Schweinfurt 23 km, Schweinfurt - Kitzingen 60 km, Kitzingen - Würzburg 34 km, Würzburg - Karlstadt 29 km, Karlstadt - Wertheim 70 km, Wertheim - Mittenberg 36 km, Mittenberg - Aschaffenburg 43 km, Aschaffenburg - Offenbach 46 km, Offenbach - Frankfurt nad Mohanom 8 km, Frankfurt nad Mohanom - Mainz 38 km. My sme najazdili celkom (priznávam, aj s občasným „kufrovaním“) takmer 700 km.

Načo sa pri turistickom putovaní údolím Mohanu zamerať? My sme si urobili zastávky v podstate v každom meste a mestečku, veď všetky majú bohatú a pestrú históriu a početné architektonické pamiatky. Postupne nám však začal ich vzhľad splývať do jedného filmu a keby som si hneď po návrate nesadol k počítaču a nepomenoval desiatky fotiek, asi by som časom mal problém rozpoznať, z ktorého mesta pochádzajú.

Predsa len sa z toho týždňového filmu vynárajú momenty, ktoré môžu byť návodom pre nasledovníkov, na čo sa pri cyklotúre údolím Mohanu môžu sústrediť, kde sa zastaviť, hoci - samozrejme - taký výber závisí od záujmov a chuti každého turistu.

Rieka Main sa točí v malých i veľkých oblúkoch, čo znásobuje malebnosť údolia bez ohľadu na to, či prechádzame rozšírenými, kotlinovými úsekmi, alebo zúženou dolinou, cez lesy alebo pomedzi polia, či okrajom vinohradov. Podľa rozsiahlych plôch viníc na svahoch sa javí vhodnejšou dobou na návštevu údolia Mohanu čas, keď dozrievajú vínne strapce, alebo keď v pivniciach buble mladé víno - burčiak. Jeden pohárik azda bežnému cykloturistovi neublíži.

Poldeň sa oplatí venovať prehliadke Bambergu, ktorého historickým centrom sa môžeme previezť aj na pravých benátskych gondolách. Ďalšiu noc pod týmto mestom sme prebivakovali na veži, ktorú vybudovali pri rieke Mohan neďaleko dediny Dippach am Main na pozorovanie bohatej vtáčej fauny. Môžeme tu vraj uvidieť takmer sto druhov vtákov, ktorých život je spojený s vodou alebo s pobrežnými porastmi. Predovšetkým je z veže výhľad na kolóniu volaviek popolavých, ktorá je údajne najväčšou, najpočetnejšou v južnej časti Nemecka. Volavky zalietajú loviť do vôd slepého ramena i na pokosené lúky a potom s korisťou v oblúkoch stúpajú k svojim hniezdam na stromoch vysoko na svahu. Vyzerá to tak, že zdravý život početného vtáctva neruší ani lodná Doprava na rieke, ktorá je od Bambergu spojená kanálom s Dunajom.

Z jedného brehu Mohanu na druhý sa môžeme dostať nielen mostmi, ale aj kompami. Vďaka jednej z nich - za pol eura - sme sa dostali ku vchodu do údajne najväčšieho súkromného nemeckého vojenského múzea v dedine Stammheim. Nachádza sa pred mestečkom Volkach v jednom z vinárskych krajov a milovníkom techniky a militárií môžeme ich návštevu odporučiť.

Zhruba poldeň sme venovali aj mestu Würzburg. Napriek páľave som vyšliapal na hrad, tróniaci nad vodami Mohanu. Viac ako stavba sama ma tam lákal výhľad na mesto a jeho okolie. Neoľutoval som. Sympatické je aj mestečko Karlstadt, pravda až na fúzatého Turka, ktorý si za dva litre vody vypýtal jedno euro. Nedivím sa, že v jeho cukrárni na hlavnej ulici bolo pusto a on sám so ženou sa nudil pri televízore. Vyzerá to tak, že ekonomická kríza doľahla aj na nemecké pohostinstvá, puby, reštaurácie, cukrárne, pivárne, ktoré sa zaplnili štamgastmi vari iba počas futbalových prenosov.

K typickým mestečkám údolia Mohanu patrí Wertheim s hradom, z ktorého je takisto pekný výhľad. Historické centrum je rušné a je vyhradené len pre peších, na čo nás slušne upozornil mestský policajt. Keď išiel s prísnym pohľadom k nám, už-už som mal obavu, že poriadne zatrasie naším skromným rozpočtom. Našťastie, nestalo sa a z prísneho muža zákona sa vykľul príjemný chlap, ktorý nám poradil nielen to, kde nájdeme informačku, ale aj to, čo by sme si mali v meste pozrieť a na čo zamieriť objektívy fotoaparátov.

V Aschaffenburgu sme sa cítili ako niekde na Sibíri: Pri posedení na lavičke v parku k nám totiž pribehla „veverička“ - v skutočnosti burunduk páskovaný, ktorého domovina je v sibírskej tajge. Ktovie, ako sa dostal do parku tohto nemeckého mesta. Ako rýchlo sa pri nás objavil, tak šikovne zmizol v kroví.

Najväčším mestom na rieke Main je Frankfurt nad Mohanom. Aj za jazdy sledujeme rad lietadiel, ktoré mieria na jedno z najfrekventovanejších letísk. Historické centrum mesta je plné ľudí, stánkov, ale i stavebných strojov, takže je problém nájsť miesto na vhodný, „čistý“ záber. Drahoš šomre, ale ja to beriem ako fakt. Napokon, počas nášho putovania sme sa často stretávali s tým, že práve tie najvýznamnejšie pamiatky sú práve v rukách reštaurátorov, lemuje ich lešenie alebo sú obtiahnuté ochrannými stavbárskymi sieťami. Zaujalo ma, že niekde nie sú tieto siete jednofarebné, ale je na nich namaľovaná skutočná podoba zakrytej časti stavby, takže pri pohľade z diaľky tieto siete ani nepostrehneme, splývajú v jeden celok. Ale inak to nejde, tie rekonštrukčné práce sú potrebné, aby stavby a ich umelecké detaily prežili ďalšie storočia. V predajniach suvenírov v tom júnovom čase prevládali veci s čierno-červeno-žltou trikolórou. Nečudo, futbalové majstrovstvá sveta vyvolali v Nemecku priam reklamné šialenstvo. Do národných farieb sa vyparádilo vari všetko: v stručnosti povedané od jogurtov až po toaletný papier.

Pri výjazde z Frankfurtu nad Mohanom máme opäť problémy s orientáciou. Radou nám pomohli mladíci bicyklujúci sa pri rieke. Cyklocesta nás doviedla do parkov s mohutnými dubmi a vykosenými lúkami, po ktorých pobehovali desiatky králikov. Pekné miesto na prenocovanie a hoci okolo nás prešlo auto s majákom, nikto nás v zaslúženom oddychu nerušil.

Ráno na nás čakal posledný úsek k nultému kilometru Mohanu, k ústiu tejto rieky do Rýna. Na druhom brehu Rýna sa vypínajú veže Mainzu, kde sa naše týždňové cykloturistické putovanie údolím Mohanu skončilo. Vlakom sme sa presunuli proti toku Rýna a cez Schwarzwald k prameňom Dunaja, kde sme začali písať druhú kapitolu nášho tohtoročného cykloturistického putovania.