Na Kráľovu hoľu od severu

V jednu letnú sobotu sa zvolenskí turisti vybrali na Kozí kameň (1255 m), ktorý je najvyšším vrchom v hrebeni Kozích chrbtov južne od Vysokých Tatier a doliny Popradu. Sľubované krásne výhľady boli skromné, nesplnili naše očakávanie. S priateľom sme však mali so sebou „plnú poľnú“ a tak sme sa rozhodli pokračovať v načatom víkende putovaním smerom na juh. Cieľ bol jasný: Kráľova hoľa (1948 m).

Naším východiskom do tejto tichej východnej časti Nízkych Tatier sa stala dedina Vikartovce. Sobota sa už blížila ku svojmu koncu a keď v diaľke zahrmelo, neváhali sme a postavili sme stan na brehu horského potoka, hneď vedľa cesty. Bolo to rozumné riešenie, lebo o chvíľu nám už na celtovinu dopadli prvé ťažké kvapky. Ráno sme síce zistili, že vari desať minút chôdze odtiaľ sú poľovnícke chatky s otvorenými a krytými verandami, kde sme sa mohli pokojne zložiť, ale aj noc v stane bola celkom príjemná.

Nedeľné ráno je čisté. Neponáhľame sa. Dôvod je rýdzo prozaický: Naše plátnové tašky sa napĺňajú zdravými hríbmi. Stačí sa prejsť okrajom lúky a smrečiny a hubárska vášeň prepukne naplno. V stúpaní na Čertovicu (1428 m) sa neprestajne otáčame. Rozsiahle horské lúky Doštianky s bohatstvom pestrofarebných lúčnych bylín ponúkajú jeden z najkrajších výhľadov na Vysoké Tatry.

Za lúkami máme trochu problém so sledovaním značiek, ale po chvíli nájdeme tú správnu cestu do Smrečinského sedla. Skôr, ako sa v ňom zastavíme na malé občerstvenie, míňame silný prameň, vyvieračku. Prameň i biele skaly vyčnievajúce z lúky Smrečiny nám hovoria, že sme sa na chvíľu dostali do vápencovej oblasti.

Z Vikartoviec do Smrečinského sedla sú to 4 ¾ hod. chôdze s prevýšením takmer 700 m.

Zelené značky pokračujú zo sedla strmo do Zadnej doliny, v ktorej je pramenný tok Hnilca, a ktorou sa môžeme za 2 hod. dostať na Pusté Pole , resp. na železničnú zastávku Vernár. Do Smrečinského sedla prichádza aj červená značka z dediny Vernár (2 ¾ hod.) a modrá značka zo Spišského Bystrého (4 hod.).

Kráľova hoľa sa zdá byť už na dosah ruky, ale delia nás od nej ešte 2 ½ hod. zdravej chôdze. Modré značky vedú cez Úplaz (1555 m) a Tri kopce (1506 m) na Martalúzku. Je to jedno z najmalebnejších miest Nízkych Tatier, z kosodreviny sa vynárajú žulové balvany a potvrdzuje sa chýr o tom, že Martalúzka je príťažlivým turistickým cieľom i vďaka bohatej horskej flóre. Po tom, ako sme včera popoludní opustili Vikartovce, stretávame prvé živé duše - niekoľko turistov. Pravda, hovorí sa, že tento kút Tatier je domovom aj iných živých tvorov - nielen statných jeleňov, ale aj mocných medveďov. Zážitok stretnúť sa s nimi vo voľnej prírode nás vôbec neláka. Jeden z okoloidúcich turistov nás zaujme tým, že má vibramy prehodené cez batoh a vykračuje si po chodníku pešo. Tancuje po ostrých skalách, ale asi ho to baví. Pri pomyslení, že je to ideálny biotop vreteníc, ho prinajmenšom nechápem. Na Martalúzku prichádza aj žltý chodník z Pustého Poľa.

Záverečný výstup po vskutku hôľnom chrbte Kráľovej hole dá zabrať. Veď pri vzdialenosti asi 2 km musíme prekonať prevýšenie vyše 400 m. Ešteže nám praje počasie, ešteže je dôvod zastaviť sa a sledovať prekrásne horské panorámy. A keď už ma ťažký batoh na pleciach príliš omína, zhodím ho do trávy a tvárim sa, že fotím kvety.

Konečne vrchol Kráľovej hole. Teraz to už s nami pôjde iba z kopca. Samozrejme, len vtedy, keby sme do Telgártu schádzali po červenej značke (2 ½ hod.). My sme si však pridali ešte vychádzku pomedzi balvany Kráľovej skaly (1690 m), kadiaľ vedú zelené značky, a z nej sme poriadne strmo zostúpili do Telgártu (2 ¾ hod.). Stihli sme to tak akurát, aby sme si telo osviežili litrom piva a po ňom sme mohli pohodlne driemať v autobuse, ktorý nás - zachádzajúc do horehronských dedín - zaviezol až do Banskej Bystrice.